Objav v Trstínskej vodnej priepasti

Speleo-potápačský prieskum v jazerách. foto: Lačný A.

 

Pri speleopotápačskom prieskume dňa 25.3.2007 v Trstínskej vodnej priepasti, kedy po preplávaní jazera smerujúceho k Smoleniciam, sme objavili na jeho konci medzi závalovými blokmi otvor, odkiaľ vanul prievan. Zistili sme, že po výkopových prácach by sa dalo prejsť do väčších priestorov v smere hlavnej poruchy. V ceste nám vtedy bránil kameň, ktorý bolo treba odstrániť. Problémom však bolo, ako dostať ostatných jaskyniarov po suchu cez jazero. Ako jediná možnosť vzišla – vystrojiť nad jazerom istenie lanom, kde by jaskyniari traverzom prekonali puklinu a týmto lanom by sa istili v prípade pádu do podzemného jazera.

Na ďalšiu pracovnú akciu sme sa rozhodli ísť 6.4.2007 v zložení Alexander Lačný, Martin Kočkovský a Matej Zvonár. Istenie na povrchu vykonával Ľubomír Nápravník. Po zlezení do jaskyne sme si rozdelili úlohy nasledovne: Lačný prepláva jazero na druhú stranu, kde ukotví lano, Zvonár a Kočkovský ukotvia lano na brehu. Po vykonaní istenia po prvýkrat Zvonár s Kočkovským prekonávajú jazero po suchu. So sebou berú aj potrebnú motyčku a kladivo na výkopové práce v plazivke medzi blokmi. Ako prvý po vylezení sa do plazivky dostáva Matej Zvonár, ktorému sa podarilo odstrániť veľký balvan a zhodiť zopár menších kameňov. Neskôr sa strieda s Martinom Kočkovským, ktorý, sa po zhodení väčšieho kameňa do neznámeho priestoru dostáva do prvej sienky. Kričí: „Objav!“. My dolu tomu ani nechceme veriť. Medzitým sa totiž Matejovi Zvonárovi stal menší úraz, kedy mu pri manipulácií s dvoma blokmi zachytilo ruku a začala opúchať! V provom momente sme mysleli, že ju má možno zlomenú. Martinove slová v nás zasiali zrnko zvedavosti a aj napriek Matejovej opuchnutej ruke a môjmu hendikepu (bol som stále oblečený v nepohodlnom neopréne, ktorý som používal pri plávaní v jazere) ideme za Martinom Kočkovským, ktorý nás už čaká vo väčšej sienke za jazerom, kde nám ukazuje možné pokračovanie v smere pukliny. Tam preberá iniciatívu Matej Zvonár, ktorý ďalej pokračuje v objavovaní jaskyne. Martinovi však začína dochádzať svetlo a preto pomalšie pokračujeme za ním. Všetci traja máme na sebe stále sedačky, čo nám spomaľuje cestu v úzkych plazivkách. Prechádzame stále po rôznych poschodiach jaskyne, ktoré sú vytvorené závalmi a predierajúc sa balvanmi pokračujeme stále vpred. Matej na čele nám neustále kričí, že jaskyňa pokračuje ďalej. Po prelezení úzkych plaziviek sa dostávame do menšieho dómu, kde sa akoby zmenil charakter jaskyne z puklinovej, z veľmi ostrými hranami skôr na riečnu, kde sú steny väčšmi ohladené vodou a na konci nachádzame vyerodované hrnce, ktoré vytvorila voda. Puklina ďalej pokračuje a vanie z nej prievan, no pre naše vysilenie sa nám ju nepodarilo vyliezť. Možno sa domnievať, že je spojená aj s povrchom. Pri návrate objavujeme prepojenia medzi poschodiami, ktoré sme si predtým nevšimli. Po ceste odhadujeme približné metre objavených priestorov. Od posledného meračského bodu (č.9, mapa Dr. Dropu z roku 1964) predpokladáme 80 metrov, kde objavená chodba smeruje pravdepodobne k obci Smolenice. Objavné chodby sú zaujímave svojou pizolitovou výzdobou, ktorá je pre jaskyňu charakteristická. Až po vyhotovení presnej mapy však budeme vedieť presný smer a dĺžku objavených priestorov. Vyčerpaní po šiestich hodinách vychádzame na povrch. Možno je to až symbolické, že práve pred rokom sa nám jaskyňu pri výkopových prácach podarilo znovuobjaviť po 40 rokoch a zachrániť ju tak pred zasypaním ústia rekultivačnou vrstvou. Azda aj tento objav je akýmsi poďakovaním jaskyne za jej záchranu!

/Alexander Lačný/