Speleoklub Trnava má viacero lokalít, kde sa vedú aktívne pracovné akcie a prieskum. Veľa z nich je nových, avšak veľa z nich je tak povediac aj historických, kde sa pokračuje možno len kvôli citovej naviazanosti. Peterská priepasť je veľmi špecifická, pretože má už oba prívlastky. Táto jaskyňa leží na severnom svahu Veterlína (724 m n. m.) a je súčasťou Plaveckého krasu. Bádalo sa v nej už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia jaskyniarmi z Oblastnej skupiny Dolné Orešany, ktorí ju nazývali aj ako Veternícka priepasť. Známa bola už oveľa skôr, jej opis možno nájsť v publikácii Kras a jaskyne Malých Karpát (Droppa,1952), či bola opísaná Jastrabíkom (1969) vo vydanej brožúrke Smolenická jaskyňa Driny. M. Lalkovič (2000) uvádza, že ju v apríli 1931 bádala partia okolo neskorších objaviteľov jaskyne Driny. Do pamäti sa ale zapísala najmä kvôli nešťastiu v septembri roku 1970. Jaroslav Horváth tu vtedy počas prieskumu rozoberal zával, keď mu prigniavilo ruku a jaskyňa ho na pár hodín uväznila. Našťastie na túto udalosť môže aj jej hlavný aktér stále v zdraví spomínať, pretože neskončila tragédiou. Hovorí sa, že Pavla Nemčeka to zasa vydesilo natoľko, že odvtedy mal problémy so srdcom a so spaním. Priepasť si odvtedy viacerí memorujú najmä ako nebezpečné miesto. A tiež ako neperspektívne miesto na ďalší výskum (Šmída, 2010). Priepasť bola viackrát zmapovaná (Magdolen, Šmída, Csibri a ich kolegovia).
Prieskum priepasti
Aj keď máme čo robiť na viacerých miestach nášho rajónu, okolo tejto jaskyne sme viackrát prechádzali iba s komentárom, že by sme tam kedysi chceli ísť pozrieť. Koncom roka 2019 sa z akcie na Veterlínskej sonde vracali Matej Zvonár, Miloš Vaško a Michal Vrbovský, keď ich napadlo, že by im Matej mohol ukázať, kde je aspoň vchod do nej. Ďalší krát už išli obzrieť miesto aj dovnútra. Miloš a Michal pri prvom zlanení cítili silný prievan a okamžite sa rozhodli, že toto je lokalita, kde sa bude kopať a bádať, pretože ich nosy, ich ešte nesklamali. 14.3.2020 prišli k Peterskej priepasti vystrojení a nachystaní za pekného počasia. Stále cítili intenzívne prúdenie vzduchu. Zahájili rozširovacie práce na jednej z puklín, ktorá sa nachádzala pri dne väčšej sienky vtedy známych priestorov (cca -25 m). Po tejto akcii, keď zatvárali poklop, z jaskyne fučal tak silný prievan, že vyfúklo listy a ovialo im tvár. Už vtedy sa tešili na ďalšiu výpravu. Na ďalšom pokračovaní sa zúčastnila okrem Michala a Miloša aj Edita Mikulášová. Musela sa na vlastnej koži presvedčiť, aký je ten ich prievan silný a aká pekná je jaskyňa. Prehliadka bola jasná a rýchla….,,Táto časť je zával, teda zakázané miesto, my kopeme tu, pozri, aká perspektívna puklina´´. Pracovné miesto – puklina sa akoby tiahne dohora napravo severovýchodným smerom od pracoviska a takisto na ľavú stranu. Pripadalo to skôr, že sú to obrovské bloky horniny, ktoré sú v puklinách zasintrené. Na úseku dvoch metrov sa podarilo rozšíriť priechod na šírku ramien. Bolo možné nahliadnuť za zákrutu, kde sa dala pozorovať už seriózna výzdoba. Puklina, stále úzka 25cm, ale ďalej sa už rozširuje na zhruba 70-100 cm a výška stropu je odhadom 4-5 metrov. Dno pukliny klesá cca 3 metre pod uhlom asi 20° a za kopčekom je náznak akejsi križovatky puklín. Vyzerá to, že to bude valiť dole a smerom na východ.
Účastníci silnej pracovnej akcie na začiatku júna. Zľava: M. Vrbovský, E. Mikulášová, T. Csibri, M. Vaško a M. Baľo. Foto: A. Lačný
Úzke časti v priepasti Agátka. Foto: A. Lačný
Objav voľných priestorov
19.5.2020 sa začala akcia netradične poobede. Chlapci boli veľmi nedočkaví. Na mieste Miloš upevnil lano. Michal zostúpil prvý, Edita po ňom a nakoniec Miloš. Michal ihneď začal pracovať v chodbičke. Zhruba o 17:00 sa Michalovi podarilo predrať do objavu. Na prvý pohľad neprielezná škára, ale Michal s Milošom sa do nej vrhli. Kričali, smiali sa a tešili. Viacerí jaskyniari nechceli veriť, že by sa tam mohli ukrývať ďalšie priestory, ale bolo to tam. Krásny, na pomery vrchu Veterlín, zaslúžený objav.
Tieto nové priestory boli už na prvý pohľad akousi paralelnou puklinou s doteraz známou časťou jaskyne. S rozdielom v krásnej výzdobe. Bolo úžasné, ako rýchlo dvaja vytrvalci lozili a spoznávali všetky nové zákutia. Čoskoro zazneli výkriky: „Tu to pokračuje, ale treba pokopať“, „Tu na opačnej strane tiež vidím, že to ide ďalej, ale je tu krásna výzdoba“. Miloš s Michalom sa vyštverali až k stropu, kde najprv neplánovali ísť, ale poľahky zistili, že sa oplatilo. Bol úplne plochý, ako rovná platňa a trčali z neho jemné sintrové závesy. Našli aj pár prerastajúcich korienkov.
Keď bol prelašovaný strop, išlo sa čo najhlbšie. Popri tom sme aspoň stavbárskym metrom zmerali výšku a rozostup tohto miesta. Pri objavovaní sme sa aj zhodli na dobrom názve najkrajšej výzdoby: Sieň uších slonov! Taká krásna Michalova skomolenina, že sa hneď ujala.
Ďalšie priestory sa objavili, keď Miloš odvalil pár kameňov a ukázalo sa nádejné pokračovanie s pravouhlou zatáčkou. Priechod bol však dosť úzky. V celom priestore boli medzi hlavnými zvislými stenami zakliesnené balvany rôznych veľkostí. Jedno takéto prepojenie si svetelne hneď potvrdili Miloš s Michalom na východnej strane zhora šikmo dolu. Celý priestor novoobjavených častí jaskyne má približne východno-západnú orientáciu. V spodnom priestore východnej časti, ktoré je od objavného okna – vstupu cca 5 metrov sa zdá byť nádejným miestom pre pokračovanie. Čo je na škodu, ale pochopiteľné, rozšírením priechodnej chodbičky sa stratil výrazný prievan, po ktorom išli Michal s Milošom hneď od začiatku.
E. Mikulášová pri mapovaní priepasti. Foto: A. Lačný
Miloš Vaško premýšľajúci nad ďalším pokračovaním jaskyne. Foto: A. Lačný
Záclonková výzdoba v objavených častiach. Foto: A. Lačný
Ďalšie objavy
Dňa 6.6.2020 bola pracovná akcia na tejto lokalite v neobvykle početnej zostave. Už na parkovisku na Jahodníku sme si rozdelili úlohy. Edita Mikulášová, Sašo Lačný a Tamás Csibri mali hlavný cieľ -zmapovať jaskyňu. Michal Vrbovský, Miloš Vaško a Martin Baľo boli v exploračnom tíme. Podľa toho sme sa aj postupne spúšťali nadol. Miloš urobil prehliadku Martinovi a keď sa k nim na koniec pridal Michal, vydali sa do nových priestorov, ktoré boli objavené na predchádzajúcej akcii. Jednalo sa o časť vo východnej časti pukliny. Mapovací tím postupoval pomaly, keďže sme pracovali lankom, kompasom a pásmom. Už počas mapovania prvej časti sa chalanom podarilo zhodiť niekoľko kameňov a nájsť pokračovanie. Kričali „objav“ a keď zostúpili dole, Michal sa hore vrátil pre jedno lano, aby mohli bezpečne zostúpiť do ďalšej priepasti. Išiel prvý zabezpečený na lane a po ceste dolu zhadzoval nebezpečne vyzerajúce skaly. Za ním sa vydal Martin a Sašo. Smer pukliny zostával aj v týchto priestoroch približne rovnaký. Stále sa ťahá západo-východným smerom a nadol. Pomocou barometra odmerali hĺbku najspodnejšieho miesta od vchodu aspoň orientačne na hodinkách na 39 metrov. Zostup viedol dvomi malými priepastičkami. Pomenovali sme ich Agátka a Grétka. Za pomenovaním prvej priepastičky stála udalosť, kedy sa Matejovi Zvonárovi narodila druhá dcéra Agátka a pochopiteľne nemohol s nami ísť. A keď už bola Agátka, aby druhej nebolo ľúto, tú druhú sme pomenovali podľa jeho prvorodenej – Grétky. Nové priestory končili s končiacim lanom. Stále to valí dole. Úplne presvedčivým indikátorom je prievan, ktorý je v tých častiach znova veľmi citeľný.
Najkrajšie časti jaskyne. Foto: E. Mikulášová
Sieň uších slonov. Foto: E. Mikulášová
Detail na „slonie uši“. Foto: E. Mikulášová
Úlohou na ďalších akciách bolo navŕtať úchyty na fixné laná, ktoré umožnia bezpečnejší vertikálny pohyb v novoobjavených priestoroch. Skupina štyroch „M“ sa pustila do prác na doteraz najnižšom mieste jaskyne, na dne priepastičky Grétka. Pod závalom bolo počuť padať kamene niekoľko metrov. Padla voľba rozobrať tento zával. Po odstránení závalu sa naskytla možnosť preniknúť asi o 5 metrov viac do hĺbky, kde ďalší postup dočasne zahatila zúženina v pukline. Takýto postup sa niekoľkokrát opakoval. Pri každom výstupe sa znova vytipovali miesta, kde by sa mohlo pokračovať.
Jedna z pracovných akcií sa uskutočnila počas jaskyniarskeho zrazu Majdán-Jágerka 2020 začiatkom augusta. Okrem exkurzie členov z iných jaskyniarskych skupín sa hlavne mapovalo. Kvôli objavom vo Vajsáblovej priepasti, sa práce v Peterskej priepasti trocha obmedzili a na lokalitu prichádzame až v strede októbra. Cieľom bolo domapovanie jaskyne v najhlbších miestach, prieskum neprebádaných častí, ale aj vyhotovenie fotodokumentácie. Po zlanení až k priepasti Agátka sa rozdeľujeme. Mišo a Edita začínajú so sondážnymi prácami v perspektívnych miestach. Medzičasom sa Sašo a Miloš presúvajú k poslednému meraciemu bodu a pokračujú s mapovaním do najhlbšieho miesta. Na dne priepastičky Grétka sa otvára malá kavernička, ktorá pokračuje úzkou chodbou na východ. Pokračovanie je zatiaľ neprielezné, vidno však úzku puklinu a z pukliny vychádza aj prievan. Po zmapovaní bol ešte dostatok času a tak sa začalo s rozširovaním pukliny smerujúcej na sever, ktorá sa nachádza pod Sieňou uších slonov. Michalovi sa darí preniknúť asi 3 metre do pukliny. Na konci padajú kamene niekde dole, aj niekoľko sekúnd. Občas bolo počuť čľupnutie do vody. Treba teda sondovať ďalej a rozlusknúť túto záhadu. Tak sa zatiaľ končí príbeh jednej jaskyne, ktorej veľa ľudí nedávalo perspektívu. Môžeme byť veľmi spokojní s neoblomnosťou, niektorých jaskyniarov (hlavne Michal a Miloš), pretože viacerí ľudia túto jaskyňu zhodnotili ako neperspektívnu. Ak nemá človek podporu a tím ľudí, s ktorými pracuje na danej lokalite súdržne, len ťažko môže napredovať a potom sa o pokračovaní dá len snívať.
Zúbkovité útvary krasovej výzdoby. Foto: E. Mikulášová
Michal Vrbovský v jednej v typických priestoroch Peterskej priepasti. Foto: E. Mikulášová
Edita Mikulášová prechádza plazivkou do ďalšej sienky. Foto: M. Vrbovský
Krátko o speleogenéze jaskyne
Priepasť v roku 1999 (pers. com. Magdolen, 2020) dosahovala dĺžku polygónového ťahu 29,07 m. Csibri a Lačný (2014) udávajú hĺbku 26 m a dĺžku 40 m. Našimi objavmi jaskyňa dosiahla dĺžku 101 m s hĺbkou 45 m. Vznikla v svetlých vrchnotriasových wettersteinských vápencoch veterlínskeho príkrovu (Polák et al., 2011).
Ako vidno z pôdorysu, priestory sú vytvorené na paralelných tektonických diskontinuitách SV-JZ smeru. Tieto štruktúry idú približne paralelne s vrstevnicami kopca. Šmída (2010) sa domnieva, že by mohlo ísť o odraz gravitačného odtrhnutia sa svahu. Najskôr však pôjde o systém zlomových štruktúr minimálne dvoch generácii SV-JZ a takisto S-J smerov s takmer subvertikálnym uložením. Úlohu bude hrať aj primárna vrstvovitosť ZJZ-VSV smeru. Tieto štruktúry boli namerané v celej oblasti Veterlína a viacero jaskýň (Priepasť 3V2, Malá skala, Veterlínska sonda) je geneticky spätých s týmto systémom (Csibri & Lačný, 2014). Keďže ide o masívne vápence, je častokrát problematické odlíšiť primárnu vrstvovitosť od puklinatosti. V jaskyni sa nachádzajú iba mierne znaky korózie. Na viacerých miestach však možno nájsť pestrú krasovú výzdobu. Tým sa líšia novoobjavené priestory od tých starších. Prievany na viacerých miestach, dokonca aj v najhlbšom mieste napovedajú, že jaskyňa by mohla ešte ďalej pokračovať. Vo väčšej hĺbke by možno bolo možné napojiť sa na nové štruktúry, u ktorých korozívny účinok na ne môže byť významnejší. Opäť však bude záležať od vytrvalosti jaskyniarov, či sa dokážu s touto jaskyňou popasovať. A to najmä s veľmi úzkymi puklinami. Raz sa im to už podarilo.
Edita Mikulášová a Alexander Lačný
Použitá literatúra:
CSIBRI, T. & LAČNÝ, A., 2014: Vplyv tektoniky a litológie na genézu jaskýň v oblasti vrchu
Veterlín (Malé Karpaty, Plavecký kras). Slovenský kras, 52/1, 55–66.
DROPPA A., 1952: Kras na juhovýchodnej strane Malých Karpát. In: Virsík M. et al. (Eds.):
Kras a jaskyne Malých Karpát. Sprievodca Slovakotouru. Tatran, Bratislava, 63–138.
JASTRABÍK, Š., 1969: Smolenická jaskyňa Driny. Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a štátnej ochrany prírody. 1-87.
LALKOVIČ, M.,2000: Príspevok k histórii jaskyne Driny. Výskum, využívanie a ochrana jaskýň, 2,
Liptovský Mikuláš, 189-199.
POLÁK, M., PLAŠIENKA, D., KOHÚT, M., PUTIŠ, M., BEZÁK, V., FILO, I., OLŠAVSKÝ, M.,
HAVRILA, M., BUČEK, S., MAGLAY, J., ELEČKO, M., FORDINÁL, K., NAGY, A., HRAŠKO, Ľ.,
NÉMETH, Z., IVANIČKA, J. & BROSKA, I., 2011: Geolologická mapa regiónu Malých Karpát
v M = 1: 50 000. MŽP SR, Štátny geologický ústav, mapové dielo
ŠMÍDA B., 2010: Geomorfológia a genéza Plaveckého krasu ako modelového územia tzv.
kontaktného krasu Západných Karpát s nižšou energiou reliéfotvorby. Dizertačná práca,
PriF UK Bratislava, 221 s.
