História jaskynných objavov v Malých Karpatoch. (prebraté L. BLAHA, 1948)
Od zbojníckych skrýš až po objavenie jaskyne Driny. (časť 1)
Bolo to v Jablonici, ktorá leží na úpätí Malých Karpát, niekedy v máji 1704. V jablonickej krčme (ktorej budova ešte i dnes stojí na rázcestí uprostred dediny) je veselo. Kuruci – Rákocziho vojaci – oslavujú víťazstvo nad cisárskymi. Za jedným stolom sedí a popíja si skupina vojakov i civilov. Napäto počúvajú mladého vojaka, ktorého postava vyniká nad všetkých. Nikto by nepovedal, že má len šestnásť rokov. Volá sa Juro Jánošík. Hovorí o svojich hrdinstvách a odvahe. Prílišná smelosť tohto mimoriadne urasteného a plecnatého mládenca zdá pri stole sediacemu územčistému chlapovi chvastaním. Tento zavalitý chlapisko nie je nikto iný než Hrajnoha, zbojník pochádzajúci z Horných Orešian, ktorý už dávnejšie zbojničil so svojou družinou na Bielej Hore, v Malých Karpatoch, severozápadne od Trstína (predtým Nádaš). Vyzval teda odvážneho kuruckého vojaka, že len tak uzná jeho smelosť, keď mu o polnoci prinesie valašku od istého mäsiara z Trstína, s ktorým sa má stretnúť pri košatom dube neďaleko čertovej brázdy. Hrajnoha, preoblečený za mäsiara z Trstína, Jánošíka skutočne na určenom mieste čakal. Keď ho Jánošík vyzval, aby mu odovzdal valašku, Hrajnoha mu s rehotom odsekol, že ak chce jeho valašku, musí si ju najprv od neho vziať. Nastal tvrdý zápas, z ktorého nakoniec ako víťaz vyšiel Jánošík. Hneď potom, ako by na povel vyrútila sa spoza blízkych stromov Hrajnohova družina a s vyvolaním: „Nech žije náš kapitán!“, zvolila Jánošíka za vodcu celej družiny, pretože ich vodca musel byť nepremožiteľný. Jánošík, tento legendárny zbojník-hrdina, bohatým šľachticom a zemanom z červeného Kameňa, Ostrého Kameňa, Korlátky, Smoleníc i Dobrej Vody bral a chudobným poddaným dával. A čo zostalo, alebo čo nebolo kedy rozdať, ukrýval so svojou družinou po tajných skrýšach, ktorých v tejto vápencovej oblasti Malých Karpát bolo viac než dosť. A zbojníčiť bolo kde. Veď na pomerne malom priestore v oblasti Malých Karpát bolo viac hradov, zámkov a kaštieľov než hocikde na Slovensku. A v ich blízkosti bolo dosť bohatých kupcov a zemanov, ktorí spoločne so svojimi šľachtickými pánmi nemilosrdne zdierali ubiedený slovenský ľud, ktorý sa na nich nestačil hrdlačiť od včasného rána do neskorého večera. Turistiky ani turistov v dnešnom slova zmysle vtedy nebolo. Prirodzene, ani farebne značených chodníkov nebolo. Horské chodníčky a cestičky boli známe len pastierom alebo drevorubačom a niekoľkým zasvätencom, ktorí hľadali úkryt pre panskou „spravodlivosťou“ hlboko v horách alebo na výšinách, skadiaľ bolo možné široko ďaleko pozorovať každý pohyb. A do každého hradu, zámku alebo kaštieľa viedli cesty, po ktorých sa dovážal alebo odvážal nielen tovar, zásoby, látky, peniaze zlaté i strieborné, lež i panstvo, ovešané drahocennými skvostami, nadobudnutými z potu a mozoľov poddaného človeka. Tieto cesty prechádzali i cez horské priechody, skalné tiesňavy a úžľabiny, ktorými neobmedzene vládli hôrni chlapci, ako ich poddaný ľud menoval. Tu prepadávali elegantné hintovy a tu bohaté skvosty, dukáty a ťažké hodvábne látky menili svojich majiteľov. Prirodzene, že nazhromaždené a nazbíjané veci nenosili do bánk, alebo do záložní, ale ukrývali ich po tajných skrýšach, skalných dutinách a otvoroch, ktorých tu v krasovom priestore malokarpatskom bolo nadostač. V týchto podzemných otvoroch – jaskyniach ukrývali sa alebo aj zdržiavali Jánošíkovi alebo Hrajnohovi chlapci, aby ich nevypátrali sliedivé oči panských pandúrov. Každej pesničke býva koniec. A tak skončila i hrdinská a odbojná epopeja našich hôrnych chlapcov. Jánošíka zlapali a na háku popravili v Liptovskom Mikuláši. Hrajnohu zase v kolese polámali na Smolenickom zámku, kde pod zámkom pri ceste je vraj i pochovaný. Hôrni chlapci sa bez vodcov rozpŕchli ako stádo oviec bez pastiera, alebo boli po jednom zlapaní. Ich hrdinský boj proti vykorisťovateľom a utláčateľom v znamení hesla: „Bohatým brať – chudobným dávať“ sa síce skončil, no svetlý vzor ich odvahy a smelosti sa hlboko zakorenil do povahy slovenského človeka.Súčasne s touto tradíciou už vyše dvesto rokov zamestnáva mysle ľudí v oblasti Malých Karpát nezodpovedaná, avšak stále aktuálna a stále lákavá otázka: „Čo je s Jánošíkovými pokladmi?“
A tu sme vlastne pri začiatkoch histórie odkrývania a objavovania jaskýň v Malých Karpatoch, týchto drahocenných pokladov a skvostov, ktoré matka – príroda za pomoci čarodejnej vodnej kvapky po tisícročia, ba milióny rokov vo svojich tajomných dielňach v tichosti tvorila a bez prestania tvorí.
