Mníchove diery ako jeden z fenoménov Smolenického krasu

Popudom na napísanie tohto článku bol realizovaný inventarizačný výskum krasových javov za účelom vyhlásenia Mníchovej diery 1 za verejnosti voľne prístupnú jaskyňu v roku 2024. Počas neho sa podarilo lokalizovať a zaevidovať tri nové Mníchove diery. Keďže niektoré z nich sa nachádzajú povedľa seba, môže prísť v budúcnosti (a už aj prišlo v minulosti) k zamieňaniu ich názov. Dokopy teda evidujeme v súčasnosti šesť Mníchových dier roztrúsených v severnom svahu doliny Hlboča dotvárajúcich celkový obraz o Smolenickom krase.

 

Dolina Hlboča a fenomén Mníchových dier

Smolenický kras, relatívne malé krasové územie v Malých Karpatoch s rozlohou iba 5,2 km² (Lačný et al., 2022) ukrýva okrem Jaskyne Driny aj viacero menších jaskýň, ktoré však nedosahujú viac ako desiatky metrov. Veľká časť z nich je súčasťou výraznej krasovej Doliny Hlboča, ktorá sa nachádza západne od Smoleníc. Je najväčšou a najkrajšou poloslepou dolinou Smolenického krasu (Obr. 1). Táto riečno-krasová vrecovitá dolina je miestami hlboká až vyše 100 m. Možno čiastočne vznikla deštrukciou jaskynného systému. Dolina oddeľuje masív Cejtachu (484 m n. m.) od Molpíra (354 m n. m.). Ide o typ subsekventného (priečneho) údolia vytvoreného v smere vápencových vrstiev. Charakter údolia udáva tektonika. Južná strana údolia je vytvorená na sklone vrstiev, a preto je hladká a plochšia. Naopak, severným svahom dominujú skalné bralá vysoké niekoľko desiatok metrov, a to najmä povedľa vodopádu Padlá voda. Občasný vodný tok dotovaný atmosférickými zrážkami pri topení snehu a výdatných dažďoch vytvára predovšetkým počas jari na skalnej stene 9 metrov vysoký vodopád. Vodopád Padlá voda, ktorý je vytvorený na padlovodských vápencoch (titón – berias), je jediným občasným vodopádom v Malých Karpatoch. Tesne nad vodopádom sa chemickým rozpúšťaním a mechanickým pohybom vody za pomoci kameňov, štrku a piesku, ktoré sem prinášal najmä v minulosti silnejší povrchový tok, vytvorili krútňavové hrnce nazývané aj kotlíky. Dosahujú priemer až 1,5 m.
Súvrstvia sú tu uklonené monoklinálne na sever až severozápad, a ponárajú sa pod štruktúru Plaveckého krasu pod sklonom približne 50-60°. To ovplyvnilo aj predispozíciu na vznik jaskýň v jej severnej časti.

Práve tu, v severných, častokrát ťažko prístupných strmých skalných útvaroch vznikli jaskyne označované ako Mníchove diery (Obr. 2). Väčšina z nich (okrem Mníchovej diery 2) vznikla v nadmorskej výške v rozsahu 350-360 m n. m., teda približne 70 až 80 m nad súčasným dnom údolia. Je predpoklad, že na tejto výškovej úrovni vtedy tvoriacej sa doliny, vody tiekli dostatočne dlhý čas na tvorbu fluviokrasových jaskýň, ktoré sú ponormi niekdajšieho povrchového toku (Droppa, 1952). Proces však netrval tak dlho, že by tu vytvoril významné a rozsiahle jaskynné priestory. Ak však hľadať ešte nejaké menšie jaskynné priestory roztrúsené v bralách, treba sa sústrediť na tieto nadmorské výšky. V tejto súvislosti treba spomenúť ešte zanesený ponor, ktorý v súčasnosti už neexistuje a bol opísaný Droppom (1952) pod vodopádom Padlá voda. Je zjavné, že vodný tok už po pár metroch úplne mizne v podzemí a nepreteká ďalej dolinou. Na začiatku doliny v obci Smolenice je zachytených niekoľko prameňov, ktoré indikujú možnosť, že sa v tejto oblasti môže nachádzať podzemný vodný tok. V roku 2015 sa v doline uskutočnili geofyzikálne merania metódou elektrickej rezistivitnej tomografie. Výskum potvrdil porušenie masívu a infiltráciu vôd od vodopádu Padlá voda do koncentrovanej štruktúry – anomálie (Lačný et al., 2017). Interpretácia anomálie nás doviedla k dvom hypotézam: ide buď o otvorenú jaskynnú dutinu, alebo len o priestor vyplnený zvodneným sedimentom. Druhá hypotéza o vyplnení zvodneným sedimentom sa nám javí ako pravdepodobnejšia. Otázka ostáva otvorená a môže byť predmetom ďalšieho výskumu v tejto oblasti. Napríklad aj z dôvodu, že môže ísť o voľnú dutinu preplachovanú vodou, ktorá má zvodnené okraje, a preto preukazuje nízke odpory.

 

 

Čo sa týka geologickej charakteristiky územia, Smolenický kras je viazaný na jursko-kriedové sekvencie vysockého príkrovu fatrika (Polák et al., 2011). Vo vyššej časti jurského komplexu v doline Hlboča pribúda tmavých bridlíc a kremitých hornín. Jurský sled pod vodopádom Padlá voda sa končí červenkastými hľuznatými vápencami jaseninského súvrstvia (kimeridž – titón). Na nich spočívajú skalné steny tvorené spodnokriedovým súvrstvím Padlej vody, prekryté bridličnatými hlbočskými vápencami veku valangin – barém.

 

Inventarizačný výskum Mníchových dier

Ako už bolo vyššie spomenuté, Mníchove diery sú lokalizované v pôdoryse usporiadanej línii, v skalných častiach severnej strany Doliny Hlboča od jej uzáveru vodopádom Padlá voda, východným smerom k obci Smolenice. Línia začína od uzáveru Mníchovou dierou 3, pokračuje Mníchovou dierou 4, 2,1,6 a končí Mníchovou dierou 5 (Obr. 3). Zaevidované boli doposiaľ tri z nich (1-3). V roku 2024 prišlo k evidencii ďalších troch. Samotný názov Mníchove diery som v historickom opise poprvýkrát zaznamenal v práci Droppu (1952) (Obr. 4). Tento opis sa venuje jaskyniam Mníchova diera 1 (prvá opisovaná), Mníchova diera 6 (druhá opisovaná) a Mníchova diera 2 (tretia opisovaná).

Možno sa iba domnievať, že názov vznikol ako odkaz na nejakého mnícha-pustovníka, ktorý mohol prebývať v jednej z jaskynných dier. Jedna z Mníchových dier údajne zohrala úlohu v šesťesiatych rokoch minulého storočia. Podľa tvrdenia Vojtecha Czobora tu mala byť ukrytá akási magnetofónová páska, ktorá dorazila na smolenickú faru až z Ríma. Túto historku mi pán Czobor potvrdil ako pravdivú v roku 2024. Úsudok, či bola táto udalosť hodnoverná nechávam na čitateľa románu Potomkyňa od spomínaného pána.

Jaskyne vznikli v jursko-kriedových sekvenciách vysockého príkrovu fatrika, ktoré tu reprezentujú sivé lavicovité rohovcové vápence. Rohovce sú usmernené zväčša do vrstvových plôch. Rohovce sú v spodnom komplexe načervenané, a vo vrchných častiach dominujú sivé až čierne rohovce. Väčšinou na vrstvových plochách vznikajú vrstvovité a puklinové škrapy. Na subhorizontálnych plochách možno nájsť jamkovité škrapy.

Asi najznámejšou je Mníchova diera 1, ktorá sa nachádza asi 10 metrov pod turistickým chodníkom na Molpíre (Obr. 5). Ide o fluviokrasovú jaskyňu, dĺžky 8 metrov, ktorá sa rozvetvuje  na dve úzke chodbičky smerujúce do masívu. Oválny tvar nasvedčuje modeláciu v aktívnom fluviálnom režime. Po stenách chodby sa nachádza pizolitová výzdoba. Jaskyňa je často navštevovaná, s odymenými stenami vstupnej časti. Iba pár metrov povyše v ťažko dostupnom skalnom reliéfe sa nachádza Mníchova diera 6 (Obr. 6). Jaskyňa dĺžky 5 metrov obsahuje drobnú krasovú výzdobu (Obr. 7) a pri mapovaní som tu zaregistroval troch podkovárov malých. Jaskyňa má podobnú genézu ako ostatné diery. Jaskyňu mi pri inventarizácii náhodne ukázal občan Smoleníc, s tým že jaskyňa je ťažko dostupná a vedia o nej iba miestni. Pred vchodom sa nachádza stará hrdzavá skoba, takže sa sem dalo dostať zospodu pomocou lana. Šesťdesiat metrov západne od Mníchovej diery 1 sa nachádza Mníchova diera 2 (Obr. 8). Steny zdobia pizolity a sú tu zastúpené aj erózne stropné formy. Jaskyňa smeruje do masívu v smere azimut 40° až do neprielezna. Jej celková dĺžka je 5 metrov. Povedľa hlavnej sienky zľava vedie úzka chodbička.

Mníchova diera 3 sa nachádza, 60 metrov severovýchodne od občasného vodopádu Padlá voda v nadmorskej výške 350 m (Obr.  9). Fluviokrasová horizontálna jaskyňa, čiastočne so znakmi fluviálnej modelácie s dĺžkou 9,5 m,  upadá pod sklonom -27° do masívu azimutom 30°. Z väčšieho jaskynného otvoru jaskyňa pokračuje úzkou puklinou širokou miestami iba cca 30 cm širokou do úplného zúženia. Spod skál tu vanie prievan. Mníchova diera 4 sa nachádza 40 m západne od Mníchovej diery 3. Ide o torzo jaskyne v podobe menšej sienky, kde sa zmestí stojaci človek (Obr. 10). Jaskyňa je dlhá asi 4 metre a na strope sa nachádzajú dva slepé komíny vytvorené prúdiacou vodou v čase jej vzniku (Obr. 11).

Poslednú opisovanú, Mníchovou dieru 5 lokalizoval zamestnanec Správy slovenských jaskýň Pavol Staník, keď hľadal Mníchovu dieru 1 v roku 2024. Otvor sa nachádza 100 m juhovýchodne od Mníchovej diery 1, v nadmorskej výške 354 metrov. Jaskyňa je pravdepodobne fluviokrasového pôvodu. V súčasnosti je zasypaná takmer povrch zeminou. Dalo by sa naplaziť po vyčistení ďalej. V súčasnosti vidno iba pár metrov dopredu. Počas mojej návštevy v roku 2024 jaskyňu obýval jazvec a nachádzala sa pred jaskyňou haldička, ktorú zrejme vytvoril  tento živočích. Zatiaľ má jaskyňa prieleznú dĺžku asi 2,5 m. V blízkosti som zaznamenal červené hľuzy vo vápenci, preto sa domnievam, že jaskyňa bola vytvorená už v súvrství vrchnej jury.

 

 

Text: Alexander Lačný

Použitá literatúra:

Droppa A. 1952: Kras na juhovýchodnej strane Malých Karpát. In: Virsík M. et al. [eds.]: Kras a jaskyne Malých Karpát. Sprievodca Slovakotouru. Tatran, Bratislava, 63–138.

Lačný A., Michalíková S., Csibri T., Klučiar T., Dostál I., Putiška R. & Kušnirák D. 2017: Nový súhrn poznatkov o Smolenickom krase (Malé Karpaty). Slovenský kras, 55/1, 23–46.

Lačný A., Dušeková L. & Galová M. 2022: Krasové územia Malých Karpát. Ochrana prírody, 40, 54–73.

Polák M., Plašienka D., Kohút M., Putiš M., Bezák V., Filo I., Olšavský M., Havrila M.,  Buček S., Maglay J., Elečko M., Fordinál K., Nagy A., Hraško Ľ., Németh Z., Ivanička J. & Broska I. 2011. Geologická mapa regiónu Malých Karpát v M = 1: 50 000. MŽP SR, Štátny geologický ústav Dionýza Štúra