Cesta do útrob najhlbšej jaskyne Malých Karpát – Vajsáblovej priepasti

Je až symbolické, že najhlbšiu jaskyňu Malých Karpát možno nájsť pod najvyšším vrcholom tohto pohoria – Zárubami (768 m). Toto územie patrí do centrálnej časti Malých Karpát a je súčasťou Plaveckého krasu.  Na lokalite sme začali pracovať od roku 2017 a postupne prichádzalo k objavom voľných priestorov. Objavné akcie sa striedali s pracovnými akciami zameranými na výkopové práce, či stabilizáciu nebezpečných závalov (Lačný & Halama, 2018). Vajsáblovú priepasť sme pomenovali po Imrichovi Vajsáblovi, ktorý v období okolo roku 1922 ako jeden z prieskumníkov skúmal otvor.  Objavy vo Vajsáblovej priepasti pokračovali ďalej aj v roku 2019. Objavila sa Prezidentská sieň, Zabudnutá sienka, Žabia chodba, či Sieň vytrvalosti (Lukačovič & Lačný, 2019). Posledná zmienená sieň sa stala na obdobie približne jedného roka najhlbším miestom jaskyne (-57 m). Z nej viedla úzka puklina v smere na juhovýchod a vanul z nej prievan.

 

Na začiatku bola opäť náhoda

Hneď po objave sme sa začali sústrediť na toto miesto. Prvá pracovná akcia sa tu uskutočnila 10.8.2019, kedy prišlo k rozšíreniu úzkej pukliny asi o 2 m dopredu. Demotivujúce však bolo, že puklina sa stále vpredu javila ako  veľmi úzka, i keď s citeľným prievanom. Možno aj to malo za následok, že sme presedlali na práce v iných jaskyniach v blízkom okolí. Bola to najmä Veterlínska sonda na hrebeni Veterlína, či výrazná terénna zníženina Bana pod Zárubami. Jedna z posledných akcií tesne pred Vianocami smerovala opäť do najhlbšieho miesta Vajsáblovej priepasti. Stala sa tu úsmevná príhoda, kedy A. Lačnému vypadlo nechtiac kladivo do voľného, avšak neprielezného priestoru. Odvtedy si ho jaskyniarsky kolegovia doberali, že kladivo je už v objave, no my zatiaľ nie.

Po dlhšom čase sme sa do Vajsáblovky vrátili až o viac ako polroka neskôr – 12.7.2020.  Tak ako doteraz, opäť výrazne zaúradovala náhoda. Malo ísť o pracovnú akciu, ktorej hlavnou náplňou malo byť zdemontovanie rúry slúžiacej na odvetrávanie Koralového jazierka, ktorú sme potrebovali na Vápenickom závrte v Kuchynsko-orešanskom krase. A keďže sa nás zišlo viacero, časť z jaskyniarov išlo pracovať opäť do najhlbšieho miesta. E. Mikulášová a M. Vrbovský začali s demontážou rúry, zatiaľ čo M. Vaško a A. Lačný pokračovali v rozširovaní pukliny v najhlbšom mieste. Neskôr sa k nim pridal aj M. Vrbovský. Za tento deň sme sa opäť posunuli v rozširovaní asi o 1,5 m dopredu. Akcia však bola dôležitá z jedného kľúčového dôvodu. Bola ním výrazná ozvena. Uzimení, ale šťastní z ozveny sme sa vrátili na povrch.

Účastníci druhej objavnej akcie, zľava dolný rad: A. Lačný, M. Vrbovský, M. Vaško, zľava horný rad: E. Mikulášová, M. Baľo, M. Zvonár, J. Kondrček a M. Ševčík. Foto: J. Kondrček

 

Vysnívaný objav s problémami

O týždeň neskôr je plánovaná ďalšia pracovná akcia. Do jaskyne sa vybrali traja jaskyniari: M. Vrbovský, M. Vaško a M. Baľo. Po rozšírení časti pukliny sa jaskyniari dostali do voľného priestoru, ktorému dominoval asi 1 m vysoký kvapeľ. Čo však bolo zaujímavé, objavila sa za touto časťou na malokarpatské podmienky obrovská priepasť hĺbky niekoľkých desiatok metrov. Pre absenciu lán a lezeckého výstroja však nebolo možné do nej zostúpiť. V tento deň sa stala najprv dramatická, ale v závere celkom úsmevná príhoda. Jaskyniari sa síce za pomoci gravitácie dostali do voľnejších priestorov, avšak cesta nahor už taká jednoduchá nebola. Podarilo sa to iba jednému z nich – M. Vrbovskému. M. Vaško a M. Baľo teda zostali nedobrovoľne uväznení v novoobjavených priestoroch. Po vylezení z jaskyne M. Vrbovský ihneď zavolal najbližšie bývajúcemu jaskyniarovi M. Zvonárovi, ktorý sa práve chystal do Pytliakovej diery. Takisto o vzniknutej situácii informoval predsedu a podpredsedníčku klubu. Záchranná akcia mohla začať. M. Zvonár bol už o 50 minút pred vchodom do jaskyne, kde ho čakal M. Vrbovský. Medzičasom uväznení jaskyniari nelenili, začali rozširovať a rozoberať časti pukliny, ktoré bránili vo výstupe. Nakoniec sa im darí vyliezť samým, ale navyše si musia vyzliecť kombinézy, aby sa prepchali. Asi minútu pred ich výstupom na povrch prichádza aj predseda skupiny. Všetci sa zhodujeme na tom, že sme šťastní, že sa nikomu nič vážne nestalo.

Po predchádzajúcej pracovnej akcii sme mnohí z nás tušili, že o týždeň 26.7.2020 bude historický objav. Naznačovala tomu na malokarpatské pomery rozsiahla priepasť, kam padali kamene s hrmotom kamsi ďalej. Dlhých sedem dní prešlo a my sme stáli pred Vajsáblovkou – M. Vaško, M. Baľo, M. Vrbovský, M. Zvonár a A. Lačný. Prichádza balenie nevyhnutných vecí, najmä lezeckej výstroje, lán, kotvenia a ťažkej vŕtačky s akumulátormi. Sme piati so šiestimi transportnými vakmi. Cestou si všetko medzi sebou podávame. Úzke priestory niektorých častí dajú zabrať aj po ceste nadol. Dostávame sa za úzku plazivku v hĺbke asi 60 m do menšej sienky, akoby balkóna, kde vidno už zmienenú priepasť z predchádzajúcej akcie. M. Zvonár vŕta diery na kotvenie. Po chvíli A. Lačný zlieza na obrovský blok, ktorý je zakliesnený v priepasti. Prichádza M. Vaško a tvoríme ďalšie medzikotvenie. M. Vaško zlieza dole. Je na dne. Nachádza sa tu obrovský priestor vysoký 25 m a široký asi 10 m. Všímame si krásnu výzdobu. Takmer celá jedna strana je obrovský sintropád. Neskôr schádzajú všetci členovia útočného družstva. Na dne medzi blokmi vidno čierňavu na viacerých miestach. Do jednej studne sa spúšťa M. Vrbovský. A hlási, že to valí ďalej. Ideme za ním. M. Zvonár zameriava hĺbky priepasti laserovým diaľkomerom a M. Vrbovský barometrickým výškomerom. Čakáme kedy padne stovka, pretože najhlbšia jaskyňa v Malých Karpatoch má hĺbku 110 m.

M. Vrbovský hlási, že hĺbka 100 m je pokorená. Na naše prekvapenie jaskyňa valí ďalej do hĺbky. M. Zvonár s M. Vrbovským idú pozrieť akúsi bočnú chodbu… Takýchto miest tu bude ešte viac. My stále pokračujeme hlavným ťahom jaskyne. Pod nami je opäť ďalšia studňa veľkých rozmerov.

Zostup do prvej objavenej priepasti. Foto: M. Zvonár

 

Impozantná Sieň Speleoklubu Trnava. Foto: J. Kondrček

 

Neváhame a M. Vaško ako prvý zlaní na jej dno. Došlo však všetko lano a Miloš musí vyliezť hore. Čo ďalej? Rozhodujeme sa, že prerežeme v jednej časti lano, kde ho nie je treba a predĺžime to súčasné. Darí sa. Miloš a neskôr aj ostatní vstupujeme do ďalších obrovských priestorov. Dno je stabilné, chodba vysoká a vidno účinky vody. Jaskyňa je prepláchnutá, takmer bez sedimentu. Chodba sa začína kľukatiť – meandrovať. Široká je asi 2 m a vysoká niekoľko metrov. Pokračujeme ďalej. Priestor sa opäť rozširuje do obrovskej siene, kde padajú takisto s rachotom kamene dole. Nie sú však laná. Dosiahli sme hĺbku 120 m a s laserovým diaľkomerom svietime do neprebádanej tmy ešte dobrých 17 m. Zatiaľ to vyzerá na horský typ jaskyne. Obrovské priepasti, takmer žiadna výzdoba a ak – stojí za to, a taktiež chlad s teplotou okolo +5 ̊C. Aj sme radi, že nepokračujeme ďalej. Sme vysilení a ten kto je unavený – robí chyby. Je čas na návrat. Po ceste sa dohadujeme, ako nazveme siene, vlastne priepasti. Ako prvú s obrovským sintropádom nazývame Sieňou Speleoklubu Trnava. Kľukatiaci meander nazývame Vysnívaným meandrom. A veľkú sien v hĺbke 130 m  v ktorej sme ešte neboli nazývame symbolicky Sieňou malokarpatských jaskyniarov. Vzdávame tým hold všetkým generáciám malokarpatských jaskyniarov. Každý z nás v duchu premýšľa, čo bude ďalej. Cesta na povrch je však náročná. Priepasti treba opäť zdolať na lane. No a potom strašné galeje v úzkych plazivkách Žabej chodby… Vychádzame na povrch. Sme unavení, ale šťastní. Jaskyňu navštevujeme aj počas Jaskyniarskeho zrazu na Jágerke v prvý augustový víkend. Cieľom nie je explorácia, ale rozširovanie úzkych častí jaskyne, ktoré komplikujú už teraz dosť náročný výstup na povrch.

 

Charakteristické priepasťovité úseky v spodných častiach jaskyne. Foto: J. Kondrček

 

Pokorenie hĺbky 170 m

Dňa 16.8.2020 prichádza ďalšia významná akcia. Cieľom nebolo iba objavovať, ale aj fotiť a mapovať. Zišlo sa nás až osem, čo bol dostatočný počet na rozdelenie ľudí do tímov. Prvý tím bol tvorený M. Zvonárom, M. Vrbovským a M. Vaškom. Ich úloha bola jasná – prieskum neznámych priestorov a vystrojovanie priepastí. Druhý tím v zložení A. Lačný a M. Baľo, ku ktorým sa neskôr pridal M. Ševčík zo Speleo Bratislava mala za úlohu mapovanie nových priestorov objavených počas minulej akcie. Dnes sa k nám pridal aj J. Kondrček, ktorého úlohou bolo fotografovanie nových priestorov. E. Mikulášová zabezpečovala spojenie na povrchu, ak by sa objavili nejaké komplikácie.

Okolo 9:40 začíname zliezať do jaskyne. Berieme si iba nevyhnutné veci. Aj tak sú však nabalené v siedmych transportných vakoch. Objaviteľský tím valí dopredu a po ceste ešte preväzuje a skracuje laná. Medzičasom druhý tím začína mapovať od Siene vytrvalosti (-57 m), cez úzku plazivku do prvej priepasti. Tá plynulo prechádza do väčšej a mohutnejšej, nazvanej Sieňou Speleoklubu Trnava. Odtiaľ mapujeme ďalej menšie priepastičky, ale aj priestory, kde sa dá voľne chodiť bez lana. S mapovaním sa zatiaľ dostávame pred sieň nad Vysnívaným meandrom. Tu však máme technické komplikácie a preto nadnes s mapovaním končíme na tomto mieste. Sieň pod nami ešte nebola pomenovaná. V jaskyni sa stalo zvykom, že pomenovávame miesta aj po aktuálnych udalostiach. Tak napríklad, počas prvého kola prezidentskej kampane sme pomenovali jednu zo siení ako Prezidentská. Dnes sme sieň v hĺbke 110 m pomenovali Sieňou bieloruských žien a to na ich podporu. Pri mapovaní si práve v týchto miestach M. Ševčík všíma unikátnu vec – kryogénne kalcity, ktoré tu vznikali, keď bola jaskyňa čiastočne zaľadnená. Objaviteľská družina takisto nezaháľa. Dostávajú sa na dno Siene malokarpatských jaskyniarov približne v hĺbke 130 m. Pod nimi sa črtá obrovská čierňava. Objavujú najhlbšiu priepasť Vajsáblovky. Hlbokú viac ako 25 m na jedno zlanovanie. Takmer celá obrovská priepasť je vymytá od vody s pevnými stenami. Na šírku môže mať 5 až 6 m. Dostáva mytologické pomenovanie Valhalla. Mýtická Valhalla bola obrovská vysoká sieň, kam prichádzajú po smrti padlí hrdinovia. My však veríme, že budeme ešte dlho žiť, ale možno sa tam naše duše raz stretnú. Jaskyniari však prenikajú ešte hlbšie a začínajú sondovať na viacerých miestach. Objavujú ešte jednu sienku nad ktorou sa nachádza niekoľko tonový balvan držiaci iba silou vôle. Táto sieň dostáva názov Prítoková, pretože niekoľko metrov na jednej zo stien sa nachádza akísi prítokový kanál prichádzajúci z južných, zatiaľ nepreskúmaných častí jaskyne. Takýchto nepreskúmaných miest je tu ešte viacero. Na dne Prítokovej siene po odhádzaní kameňov nachádzame jazierko s vodou s rozmermi približne 2×2 m a asi s 30 cm hĺbkou. Iné pokračovanie sa nám v tejto časti nepodarilo zatiaľ nájsť.  Bude potrebné nedostupné miesta vo výškach vyliezť za pomoci horolezeckej techniky a dôkladne ich preskúmať. Počítame, že sa tu môže nachádzať aj niekoľko stoviek metrov voľných priestorov. Zatiaľ najhlbšie miesto v magickej hĺbke 170 m sa však nachádza priamo na dne Valhally, kde sa dá pomedzi bloky dostať do úzkej pukliny. Keď začnú M. Vrbovský a M. Zvonár puklinu čistiť v najširšom mieste, zrazu sa celé dno pod nimi pohne a padnú o asi trištvrte metra nižšie! Rozporom sa však zachytili v pukline. Spoločne sa zhodli že na dnes stačilo. Von to ide ťažko, Matej stojí Michalovi na chrbte, neskôr na pleciach. Po vylezení podáva Miloš Vaško gurtňu a ťahajú spoločne von aj Michala. V novoobjavených častiach sa nenachádza takmer žiadna sintrová výzdoba. Prevládajú tu ostré odtrhy skalných blokov a vodou ,,hlodané” tvary v dolomitickej hornine. Novoobjavené časti sú doslova prepláchnuté, iba v plytkých pasciach možno nájsť okrem karbonátov dotransportované bridličky lunzského súvrstvia. Zaujímavosťou je, že aj v najhlbších častiach sme našli netopiere. Je možné, že sa sem dostali z častí, o ktorých zatiaľ nevieme.

Koncom augusta sa jaskyňa kompletne domerala. Potvrdila sa hĺbka 170 m a dĺžka 327 m.  Jaskyňa tak pokorila doteraz najhlbšiu jaskyňu Malých Karpát – Čachtickú jaskyňu o úctyhodných 60 hĺbkových metrov a stala sa tak najhlbšou jaskyňou Malých Karpát. Ani v celoslovenskom meradle nesklamala a stala sa aktuálne 18 najhlbšou jaskyňou.

Stabilizácia meračských bodov. Foto: J. Kondrček

 

Pohľad na sintropád v Sieni Speleoklubu Trnava. Foto: M. Zvonár

 

Detail krasovej výzdoby pri dne Siene Speleoklubu Trnava. Foto: A. Lačný

Nález kryogénnych kalcitov

Na konci augusta sme počas pracovnej akcie odobrali aj vzorky kryogénnych kalcitov zo stien nad Sieňou bieloruských žien (hĺbka cca 100 m, viď mapa). Podobný nález sme zaznamenali aj na stenách o niečo hlbšie vo Vysnívanom meandri (hĺbka cca 120 m). Prvotný výskum zrealizovala Dr. Monika Orvošová zo Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva. Prítomnosť kryogénneho kalcitu podobne aj deštrukcia jaskynnej výzdoby sú časté doklady o tom, že vo štvrtohorných dobách ľadových boli mnohé jaskyne zaľadnené. Kryogénny kalcit je spoľahlivý indikátor ľadovej jaskynnej výplne, ktorá sa vytvárala v zóne permafrostu (pozn. permafrost je definovaný ako dlhodobo zamrznutá povrchová oblasť, kde minimálne dva roky a viac musí byť priemerná teplota územia pod 0°C) počas oteplení v prechodoch z glaciálu do interglaciálu alebo interštadiálu (náhle oteplenie v dobe ľadovej, napr. počas poslednej doby ľadovej poznáme až 24 oteplení, kedy sa oteplilo aj o 8°C za dobu ľudského života). Vtedy voda z topiaceho sa permafrostu  vniká do suchých a podchladených siení jaskýň a zamŕza, čistá H₂O sa viaže do ľadu a zvyškový roztok sa progresívne obohacuje soľami. Z presýtenia týchto solí kryštalizuje kryogénny kalcit.

Zistili sme, že v rámci jednej akumulácie sa tu nachádza neuveriteľne veľa morfotypov. Kryogénne kacity sú síce menšie, ale reprezentujú pravdepodobne viacero generácií. Vysvetlení môže byť viacero. Buď sa v jaskyni tvoril ľad niekoľkokrát počas glaciálu, alebo vzniklo v rámci ľadového monolitu niekoľko akumulácií, ktoré boli nakoniec uložené (splavené) na jednom mieste, tak ako sme ich našli. Na túto otázku nám však odpovedia neskôr izotopové analýzy kyslíka a uhlíka a datovanie jednotlivých morfotypov.

V rámci nich je možné v jaskyni nájsť typy od dentritických kryštálov kalcitu (fototab.- a), ktoré vo vyskytujúcej sa akumulácii dominujú. Sú tu bežné monokryštály transparentných až mliečných romboédrov) (fototab.- b), až po ich viacpočetné agregáty. Ďalej sa tu nachádzajú rotované romboédre, ktoré  vejárovým naskladaním plôch menia klencový tvar do zaoblených agregátov až sféroidov (fototab.- c ). Vyskytujú sa tu aj číre skalenoedrické agregáty, prípadne ich rafty.  Ako posledné kryštalizujú sferoidálne aragonity priestorového rastu (s pracovnym názvom -polystyrény) (fototab.- d ) alebo rafty plochých foriem aragonitov mliečne a polotransparentné. Unikátne sú naložené procesy, ktoré reprezentujú napríklad zrasty kalcitov s aragonitmi. Ak to porovnáme s blízko susediacou Hačovou jaskyňou, ktorá tiež reprezentuje priepasť, zisťujeme, že tieto dve lokality majú jednu spoločnú vec a to je veľká variabilita, resp. veľké množstvo morfotypov. Doposiaľ nie je známe čím je táto morfologická pestrosť spôsobená, preto je teraz našim cieľom nájsť vzťah medzi morfológiou, chemizmom, izotopovým zložením a kryštálovou štruktúrou  (pozri Milovská et al., 2019).

Fototabuľa charakteristických kryštalických agregátov kryogénnych kalcitov z miesta výskytu nad Sieňou bieloruských žien (hĺbka cca 100 m) z Vajsáblovej priepasti.

a) Skelety –dentritické kryštály kalcitu, predstavujú najbežnejší morfotyp skúmanej akumulácie, b) Monokryštály mliečnobielych romboédrov sú tiež pomerne časté, c) Kombinované rotované romboédre vytvárajú hemisferoidy-polperly, d) Sferoidálne kalcity alebo aragonity (s pracovným názvom -polystyrény) kryštalizujú v sukcesnom rade medzi poslednými morfotypmi

 

Z pohľadu prievanov sa jaskyňa v súčasnosti javí ako dynamický systém. Vznik kryogénnych kalcitov, ale vyžaduje statické mikroklimatické podmienky pre svoju kryštalizáciu. To znamená, že jaskyňa bola premŕzaná postupne z povrchu do podzemia počas nízkych teplôt v období glaciálu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prítomnosť kryogénnych kalcitov potvrdzuje minimálnu hĺbku permafrostu v miestach ich výskytu. Čo je fantastický paleoklimatický údaj vzhľadom na ich hĺbku výskytu vo Vajsáblovej priepasti (-120m) spolu s jej polohou (zemepisnú šírku) , ktorá je v rámci Slovenska ďaleko na juhu, oproti iným slovenským jaskyniam s výskytmi kryogénnych kalcitov.  Kedy približne boli v oblasti Malých Karpát  takéto chladné klimatické podmienky  nám ukážu veky nájdených kryogénnych kalcitov.

 

Polooválna studňa v Sieni bieloruských žien. Foto: J. Kondrček

 

/Alexander Lačný/

 

Použitá literatúra:

 Lačný, A. & Halama, J., 2018: História a súčasnosť Vajsáblovej priepasti. Spravodaj SSS, 49, 3, 21-26.

Lukačovič, V. & Lačný, A., 2019: Nové postupy vo Vajsáblovej priepasti. Spravodaj SSS, 50, 4, 10-16.

Milovská, S.- Orvošová, M.-Milovský, R.- Mikuš, T.-Biroň, A.- Herich, P.- Holúbek, P.- Luhová, L.,2020: Frakcionačné trendy v kryogénnom kalcite. Aragonit 25/1, 49.