História a súčasnosť Vajsáblovej priepasti

Vedeli ste, že v Malých Karpatoch je viac ako 300 jaskýň? Začiatkom októbra 2017 k nim pribudla ďalšia. Jaskyňa sa nachádza v sedle medzi Čelom a najvyšším vrchom Malých Karpát – Zárubami. Toto krasové územie je súčasťou Plaveckého krasu a geologicky ho možno g k veterlínskemu príkrovu hronika.

Niečo z histórie
Nešlo pritom o náhodný objav. O priepasti medzi Čelom a Zárubami ste sa mohli dozvedieť zo starších publikácií. Napríklad od regionálneho historika a učiteľa Štefana Jastrabíka zo Smoleníc (Smolenická jaskyňa Driny, 1969), či geomorfológa a speleológa Dr. Antona Droppu, ktorý v päťdesiatych rokoch minulého storočia vykonával v týchto častiach Malých Karpát komplexný speleologický prieskum (Kras a jaskyne Malých Karpát, 1952). Obaja píšu o záhadnej priepasti v sedle medzi Čelom a Zárubami, ktorá mala vzniknúť okolo roku 1922 prepadnutím povrchu. A to na základe tvrdenia Imricha Vajsábla zo Smoleníc. Dr. Droppa vo svojej publikácii prezrádza ešte viac. Píše, že výskumy tu realizoval I. Vajsábel s J. Baničom pravdepodobne ešte pred objavom jaskyne Driny. Keďže dno priepasti sa pod nimi stále prepadávalo a hrozilo nebezpečenstvo zasypania, upustili od ďalších výskumných prác. O ďalšom osude, ako, kedy, prípadne kým bola zasypaná sa už z literárnych zdrojov nedá dopátrať. Malokarpatských jaskyniarov však presná lokalizácia vždy zaujímala. Jedným možným miestom bola plytká priehlbina takmer v blízkosti turistickej značky v smere na vrchol Zárub. Problémom však bolo, že sa nachádzala v dosť atypickom hrebienku, kde sa okrem plytkých závrtov nachádza aj niekoľko vápenných jám. Nebolo nám preto jasné, či aj táto lokalita nie je iba vápennou jamou. Lokalita neunikla ani pozornosti Braňa Šmídu, ktorý tu od konca osemdesiatych rokov pozoroval akoby postupne zanikajúci oválny „kráter“. V roku 2001 sme tu spoločne vykopali asi 2 m hlbokú sondu. Našli sme v nej dva ručne kované klince. Vtedy sa dalo ešte dostať autom priamo k lokalite popod Ostrý kameň. Využili sme vtedy na to rumunské terénne vozidlo ARO 10. Ani po tomto prieskume však nebolo možné jednoznačne povedať, či ide o vápennú jamu alebo zaniknutú priepasť. Viac sme na lokalite nepracovali, okrem sporadických návštev pri bežnom povrchovom speleologickom prieskume okolia Zárub a Havranice. Lokalita sa začína javiť perspektívnejšie až v roku 2013, keď nás o miernom prepadnutí časti steny informoval Miloš Hačo. V roku 2013 sme si vybavili všetky povolenia od vlastníka pozemku a zakúpili aj drevené fošne a hranoly, ktoré boli potrebné na stabilizáciu nespevnených častí. Od prác sa však neskôr upustilo. Dôvodov bolo viac. V tom čase bolo málo aktívnych ľudí v našom jaskyniarskom klube, zároveň sa obnovili práce v inej jaskyni – Orešanskej sonde. Časť pripraveného materiálu preto skončila tu. Ďalší mierny impulz nastáva koncom roka 2016, keď nás Matej Zvonár informuje o „odtopení“ snehu pri zosunutej strane priehlbiny. To naznačuje, že teplejší vzduch pravdepodobne vychádza z jaskynného prostredia a nepôjde teda o vápennú jamu.

Prieskumné práce na lokalite
Zhoda náhod a možno aj osudu zohráva veľkú úlohu aj pri prieskume jaskýň. Tak tomu bolo aj v prípade tejto lokality. Počas jaskyniarskeho zrazu na Majdáne začiatkom augusta 2017 sme pracovnú akciu chceli sprvu realizovať na vrchol Havranice a začať práce tam. Po spoločnej úvahe tesne pred odchodom na akciu sme sa však rozhodli práve pre túto lokalitu. Od prác na Havranici nás mimochodom odhovoril orešiansky jaskyniar Peter Halenár, ktorý tvrdil, že priehlbiny na vrchole Havranice sú antropogénneho pôvodu a boli súčasťou akéhosi guľometného opevnenia počas 2. svetovej vojny. Začali sme preto s výkopovými prácami práve tu (Obr. 1). Práce šli od začiatku veľmi dobre. Postupne chytáme dve pevné časti dolomiticko-vápencového masívu a stále čoraz viac cítiť chladnejší prievan. V hĺbke asi 4 m narážame na pôvodnú výdrevu a neskôr na kladivo, reťaz, kramlu, či smaltované vedro (Obr. 2). To všetko po prvých prieskumníkoch tejto priepasti – Vajsáblovi a Baničovi. Stalo sa tak počas pracovnej akcie 19.8.2017. Nálezy sú dôkazom toho, že pracujeme v priepasti, ktorá bola opisovaná Jastrabíkom, či Droppom. Počas prác však musíme priebežne aj pažiť nestabilné časti výdrevou a konštrukciou z trubkového
lešenia (Obr.3). Začiatkom októbra prichádza k objavu voľných častí v dĺžke asi 7 m. Puklina podchádza pod pevný strop severným smerom k plytkým závrtom na plošinke, čo je dobrý znak. Zároveň je vidno spod skál dopredu. Cítiť tu aj pulzujúci prievan. Nevieme povedať, či sa prví prieskumníci dostali až sem, pretože sa tu nenachádzajú zadymené časti od karbidových lámp. V každom prípade objavom voľných častí v hĺbke už možno hovoriť o jaskyni, resp. priepasti. Na počesť jedného z prvých prieskumníkov bola lokalita pomenovaná ako Vajsáblova priepasť. Pracovné akcie na lokalite pokračujú aj v roku 2018. Zásadný zlom v prácach sa udial počas víkendu 9.-10.6.2018. Už pri predchádzajúcej akcii sa nám otvorili v koncových častiach jaskyne voľné priestory. Práve tam sa v prvý deň sústredili naše práce. Šli veľmi komplikovane, pretože sa nám stále zosúvalo kamenie spod už jestvujúceho paženia. Napokon sme všetko zvládli a nastal čas na rozširovanie priestorov do hĺbky. Práce nabrali na intenzite a v poobedňajších hodinách konštatujeme, že by sme mohli preniknúť. Obavou je
však zával, ktorý tvoril jednu zo strán. Balvany, ktoré bránia prieniku hádžeme dole, kde kamsi rachotia. Alexander Lačný sa pokúša o prvoprieskum, ale bráni mu úzky priestor. Prizýva Michala Vrbovského, aby to skúsil on. Darí sa a Michal vstupuje do voľných priestorov. Objavuje kaverničku, ktorá však ústi do väčšieho priestoru pod ním. Nasleduje ho Alexander Lačný a Vladimír Lukačovič. Tí konštatujú, že po rozrušení a zhodení dvoch balvanov, bude istý postup. Tak sa aj stáva a nám nebráni nič pozrieť sa nižšie. A. Lačný vchádza do voľných priestorov. Za nim nasledujú ďalší spolubjavitelia. Tí preliezajú a objavujú ďalšie časti (Obr. 4). Nachádzame tu rôzne komíny, ale aj pukliny, kde je vidno kamsi dopredu. Na spodku kaverny sa nachádza suché blato. Nachádza sa tu aj náznak horizontálnej chodbičky, kde vidno ďalej. Práce pokračujú aj tu. Ešte počas aktívnej eufórie začínajú niektorí členovia čistiť spomínanú chodbu. Avšak únava a pocit už dobre vykonanej práce týchto ľudí predsa len posúva na povrch. V nových priestoroch zostáva Vlado Lukačovič a prichádza Tomáš Jurina. Len čo boli dokončené posledné dokumentačné fotografie, púšťa sa T. Jurina a V. Lukačovič do čistenia úzkej chodbičky – plazivky. Na spodku suchá sutina až hlina a vpredu väčšie kamene. Postúpili asi pol metra, keď sa dostali bližšie k miestu, kde sa medzi pevnou stenou a kameňmi nachádzala cca 10 cm čierna štrbina. K otvoru prikladajú mobil so zapnutým svetlom, no priestor je veľmi slabo osvietený. Počuť kvapkať vodu a po vyslovení slov ozvenu. Zažiarili im oči a hladní a smädní sa jednoznačne zhodli, že bez objavu hore nepôjdu. Striedali sa a asi po dvojhodinovom boji sa prepchávajú cez dvojmetrovú plazivku, do sienky dlhej a vysokej asi 5 metrov (Obr. 5). Nad vyústením plazivky do sienky sa nachádza zával, ktorý tvorí akýsi balkón (Obr. 6). V sienke sa nachádzajú aj sintrové náteky a menšie brčká. Jaskyňa má stále priepasťovitý charakter. V tento deň objavujeme zhruba 30 metrov voľných priestorov. Sme však v už oveľa kompaktnejšom masíve, ako predtým. Objavené priestory sú založené na vrstvových plochách kompaktnejšieho vs. menej odolnejšieho dolomitického vápenca.

Koncom júna ešte prichádza na konci sienky vo východnom smere k objavu. Partia v trojici Vlado Lukačovič, Tomáš Jurina a Miloš Vaško po rozšírení úzkej štrbiny objavujú v tomto smere asi 15 m voľných priestorov. Na ich konci, sa nachádza sienka s vodnou hladinou. Menšie jazierko sa nachádza na ploche približne 2 m 2 a je asi 30 cm hlboké. Dôvodom vzniku jazierka je pravdepodobne upchatie závalových častí splaveným nánosom jemnozrnných sedimentov a droliaceho sa dolomitického vápenca. V blízkosti jazierka sa nachádza zaujímavý úkaz na ktorý upozornil M. Vaško. Ide o pekne vypreparovanú skamenelinu
koralov v materskej hornine – vrchnotriasových wettersteinských dolomitov a vápencov rífovej až lagunárnej fácie (Obr. 7). Ktovie, práve možno dolomitzácia má za následok takéto „vypreparovanie“ horniny. Tá sa dosť drobí, preto na povrchu by bolo takéto zachovanie priam nemožné.

Nové výzvy do budúcnosti
Po roku od otvorenia lokality možno konštatovať, že Vajsáblova priepasť s aktuálnou dĺžkou 60 m a hĺbkou 24 m sa stáva sa regulérnou a pre tento krasový úsek aj významnou jaskyňou. V jaskyni, ale aj na povrchu zatiaľ vidno dva významné smery na ktorých dnes známe časti jaskyne vznikali a ktorých sa budeme pri našich prácach aj naďalej držať. Prvým zo smerov je S-J subvertikálna porucha, ktorá nás vedie prakticky od vchodu až do miesta prieniku do objavených priestorov. Tu sa však situácia mení a prakticky celé objavené priestory vrátane Objavnej sienky až po „koralové“ jazierko sú založené na vrstvových plochách ZJZ-VSV smeru, so subvertikálnym sklonom na S-SZ. Predpokladáme, že vrstvové plochy boli v minulosti ešte tektonicky reaktivizované. Záznam o tejto aktivite však nateraz chýba, pretože steny v dolomitickom vápenci v kombinácii s presakujúcim zrážkami znemožňujú nálezy takýchto markerov. Pokračovať v prieskume teda chceme v dvoch miestach. Prvým z nich je miesto ešte pred objavenými voľnými priestormi, ktoré indikuje práve S-J trhlinu. Severným aj južným smerom sa nachádzajú na povrchu závrty, ktoré súvisia s týmto porušením. Preto tu predpokladáme ešte významnejšie objavy. Druhým miestom je pokračovanie za koralovým jazierkom. Počítame, že ide o sezónne zaplavovanie jazierka, preto sa pokúsime prieskum realizovať po jeho dostatočnom vyschnutí. Pokračovanie jaskyne tu môže byť v smere vrstvovitosti východným až severovýchodným smerom, prípadne môže prísť ku križovaniu inej poruchy. Takže v tomto prípade možno hovoriť o celkom perspektívnych speleologických možnostiach tejto lokality do budúcnosti. Na speleologických prácach si nemožno nevšimnúť zároveň jeden fenomén. Sú ním ľudia. Častokrát sa nám stávalo, že sme sa na jaskyniarsku akciu nevedeli dať dokopy traja, či štyria. Ktovie, možno „únava materiálu“. Novou lokalitou prišli aj noví ľudia, plní nasadenia a odhodlania a to nás „starších jaskyniarov“ ženie takisto vpred. Speleoklub Trnava práve teraz po čiastočnom útlme minulých rokov zažíva renesanciu po všetkých stránkach. Možno aj blízkosť turistického chodníka má niečo do seba. Veľa turistov sa pri nás zastavuje a pýta sa nás na našu prácu v priepasti. Sú dokonca aj takí, ktorí reagujú na naše výzvy a pomáhajú nám s transportom materiálu. Na záver by som rád spomenul všetkých (v abecednom poradí), ktorí sa aktívne podieľali doteraz na prieskume priepasti a bez ktorých by bolo o jednu jaskyňu v Malých Karpatoch menej: Baľo Martin, Blaškovič Boris, Csibri Tamás, Čičo Karol, Forgács Matej, Hačo Miloš, Hadvigová Helena, Halama Juraj, Ivančík Karol, Jánošík Michal, Jurina Tomáš, Kočkovský Martin, Končír Matej, Kubišťíková Martina, Lačný Alexander, Lánczos Tomáš, Lukačovič Vladimír, Masarechová Zuzana, Mikulášová Edita, Moravanský Daniel, Mrňová Veronika, Prachár Viktor, Prutkay Vladimír, Ries Rastislav, Sadecký Mário, Sládok Matúš, Šípka František, Varga Lukáš, Vaško Miloš, Vaško Šimon, Velicsanyi Ladislav, Vrbovský Michal a Zvonár Matej.

/Alexander Lačný, Juraj Halama/