Speleoklub Trnava dospel do tínedžerského veku. Začiatkom marca 2016 oslávil svoje pätnáste narodeniny. Starneme spolu s klubom a staré spomienky, či súvislosti sa lovia v pamäti čoraz ťažšie. Počiatky skupiny neboli nikdy zachytené na papieri. Časť našej histórie preto objasňujem nasledujúcimi riadkami.
História novej jaskyniarskej skupiny v Malých Karpatoch sa začala písať na jar v roku 1999. Vtedy ma môj strýko Braňo Šmída vzal po prvýkrát do jaskyne. Bola ňou Čachtická jaskyňa. Krása a tajomno jaskynných priestorov ma uchvátili, keď som mal šestnásť rokov. Braňo ma neskôr začal brávať so sebou do jaskýň častejšie. Navštívili sme spolu Moravský kras, či jaskyňu Bobačku. V roku 2000 som sa zúčastnil expedície do Severného Velebitu v Chorvátsku. Ako a prečo objavovať jaskyne som sa dozvedel pri otváraní závrtu na Čachtickej planine, v sonde nazvanej Trúba. Všetko to bol dobrý základ, ktorý vyústil do založenia novej jaskyniarskej skupiny.
Tomu však predchádzalo zoznámenie sa s krasom, ktorý sa stal a stále je našim ďalším pôsobiskom. Na jeseň v roku 2000 za mnou prišiel môj kamarát Laco Molnár, či sa nevyberieme na turistiku do Malých Karpát. Napadlo mi zavolať Braňovi a opýtať sa, či je aj v okolí Smoleníc zaujímavá jaskyňa, ktorú by sme mohli navštíviť. Porozprával mi o Malej skale pod Veterlínom. Netrvalo dlho a už sme sedeli v aute spolu s Braňom a s požičaným výstrojom. Vyrazili sme smer Smolenice. Po príchode nám Braňo iba ukázal otvor a odišiel. Pamätám si, že prvýkrát sme s Lacom prešli iba po prvú úžinu za dómom. Videli sme síce pokračovanie, ale báli sme sa, že sa zasekneme. Bola to dobrodružná výprava a tešili sme sa na ďalšie objavovanie podzemia. Uchvátilo nás tajomstvo tejto jaskyne, chceli sme vedieť, čo je ďalej za úžinou. Celú jaskyňu sa nám nakoniec podarilo preskúmať možno až po troch akciách. Neskôr sa k nám pridali Juro Kráľovič a Matej Lackovič. Toho druhého to bavilo viac. Po prelezení jaskyne Malá skala sme boli posilnení predstavami, čo všetko sa môže skrývať v útrobách kopcov Malých Karpát. Opäť sme kontaktovali Braňa a chceli sme niečo vedieť o jaskyni, ale tiež či existuje perspektíva na objavenie nejakej novej. Rozprával mi o jaskyni na hrebeni Veterlína, odkiaľ aj v zimných mesiacoch vyfukuje teplý prievan, ktorý odtápa skaly naokolo. Neváhali sme a na lokalite sme začali pracovať na prelome rokov 2000 a 2001. To sa k našej skupine pridali aj moji spolužiaci a kamaráti z Horných Orešian – Fero Klimo, Boris Blažo, Miro Petrovič, Lubo Vykydal, Bohuš Straka, či Ivan Denkóci z Častej. V sonde, ktorú sme nazvali Veterlínska sonda, sme pokračovali vo výkopových prácach aj počas roka 2001. Cez veľmi úzke štrbiny sme ťahali balvany. Tie väčšie sme rozrušovali, a až potom vytiahli na povrch. Začali sme spoznávať aj jaskyne naokolo.V tom čase sme ešte nič nevedeli o susediacich skupinách, či rajónoch. Najmä s M. Lackovičom a F. Klimom sme navštívili jaskyňu Pri kríži a jaskyňu Slopy. Chodili sme aj na Malú skalu, kde sa k nám pridal aj Tomáš Bulla. Zároveň sme sa naše aktivity snažili „zlegalizovať“. 28.2.2001 sme preto podali na Ministerstvo vnútra návrh stanov nového občianskeho združenia pod názvom Speleoklub Trnava. Návrh sme podali traja: Tomáš Bulla, Matej Lackovič a Alexander Lačný. Dňa 8.3.2001 návrh schválili a oficiálne vznikol Speleoklub Trnava. Prvú výročnú schôdzu sme mali v Horných Orešanoch hneď na druhý deň, kde sme zvolili vedenie klubu: A. Lačný predseda, M. Lackovič podpredseda a zároveň hospodár. Za revíznu komisiu sme zvolili F. Klima, L. Vykydala, B. Blaža a B. Straku. Na prvej schôdzi sme hovorili okrem iného o expedícii do Rumunska, ktorú sme plánovali podniknúť v lete 2001. Tá sa však nikdy neuskutočnila, pretože viacerí z nás práve počas letných mesiacov 2001 museli narukovať na základnú vojenskú službu. Diskutovali sme aj o pokračujúcich výkopových prácach na Veterlínskej sonde, či o prieskume jaskyne na Husom stoku. Prvé materiálne vybavenie klubu financovala moja stará mama MUDr. Oľga Vokounová, po ktorej sme v prípade objavu jaskyne na Veterlínskej sonde, chceli pomenovať jaskyňu Babka.
Začali sme teda aktívne pôsobiť na Veterlíne. Ako sa neskôr ukázalo, neboli sme tam sami. Iba niekoľko stoviek metrov od nás pracoval Miloš Hačo s partiou. Okrem iného aj v plytkej depresii na vrchole Čela, kde sa onedlho objavila Hačova jaskyňa, ktorá vrhla nové svetlo na jaskyne okolo nás. S Milošom sme sa spolu s Braňom stretli po prvýkrát začiatkom roka 2001 v hostinci na Bukovej. Uchvátene nám ukazoval fotky z nového objavu v Hačovej jaskyni. Vtedy mala jaskyňa sotva 170 m, ale veľký objav ju ešte len čakal.
Prvý technický denník Speleoklubu Trnava je z 17.3.2001. Akcie sa zúčastnili: M.Hačo, B. Šmída, A. Lačný a M. Lackovič. Miloš nám šiel ukázať perspektívne lokality. Jednou z nich boli aj Lačniakove špáry na Havranej skale, v ktorých sme neskôr v roku 2003 objavili voľné priestory. Pomenovanie dostali podľa udalosti, pri ktorej som sa snažil vliezť dovnútra a zrútili sa na mňa balvany. Hore prítomní ma museli odhrabať a dostať von. Priestory boli také úzke, že som nemal na hlave ani prilbu. Druhá akcia už viedla do Hačovej jaskyne a to 2.4.2001, kde sme sa podieľali na prieskume hneď po objave nových priestorov, ktoré boli objavené deň predtým. Počas maturitného týždňa, namiesto aby sme sa učili, chodili sme s M. Lackovičom stále kopať na Veterlínsku sondu. Neskôr sa nám tam podarilo spolu s Braňom preniknúť niekoľko metrov do novej kaverny. Kúpili sme rumunské terénne vozidlo ARO 10, s ktorým sme plánovali spomínanú expedíciu do Rumunska. S Braňom sme stihli ešte sondovať v úvaline medzi Čelom a Zárubami. Našli sme tam starú výdrevu a klince. Žeby šlo o stratenú priepasť, ktorú opisuje vo svojej knihe Dr. Droppa? To nevieme doteraz…
Všetky plány na expedíciu Rumunsko 2001 bohužiaľ prekazila základná vojenská. V auguste 2001 zomrela aj naša finančná podporovateľka – moja stará mama. Deväť mesiacov prakticky klub neexistoval. Iba M. Lackovič sa zúčastnil Zrazu malokarpatských jaskyniarov, ktorí organizovali jaskyniari z Plaveckého Podhradia. Zoznámil sa tam s jaskyniarmi z okolitých skupín. Na druhý deň navštívili v rámci pracovných akcií Hačovu jaskyňu.
Ihneď po mojom návrate z vojenčiny som dal dokopy staro-novú partiu a hneď začiatkom apríla sme vyrazili na Havraniu skalu, presne lokalizovať Lačniakove špáry. K M. Lackovičovi a L. Molnárovi sa pridali Dominika Bilčíková a Marek Čahoj. Na Lačniakových špárach sme začali aktívne pracovať a týždeň čo týždeň sme ťažili balvany zo závalu až na povrch. Indíciou nám bol prievan vychádzajúci zo závalových častí jaskyne. Spolupracovali sme aj na výskume Jaklovej jaskyne (Hlaviny). Do partie sa pridal aj Lubo Brník. S ním, ako policajným potápačom sme sa vydali preskúmať Jazernú jaskyňu na Muránskej planine a zhodnotiť možnosti speleopotápačského prieskumu. Prvýkrát sme sa tam stretli s Lukášom Vlčekom.
Začiatkom roka 2003 sme dostali ponuku od vedúceho skupiny OS Dolné Orešany Petra Zvonára, aby sme prešli pod vtedy neaktívnu dolnoorešanskú skupinu a stali sa tak členmi Slovenskej speleologickej spoločnosti. Odporúčalo nám to vtedy aj vedenie SSS. Na výročnej schôdzi sme túto fúziu schválili. Ponechali sme však naďalej aj Speleoklub Trnava a mali sme tak dvojité členstvo. Dôvodov na zachovanie speleoklubu bolo viacero. Klub mal vybavenú právnu subjektivitu, mohol prijímať dary a dotácie, zároveň všetky výnimky na výskum krasu boli vedené na Speleoklub Trnava.
Od začiatku roku 2003 sme zintenzívnili práce na Lačniakových špárach. Vpred nás viedol silný prievan. Takisto sme sa zúčastnili aj prieskumných prác v Hačovej jaskyni. V spolupráci s B. Šmídom a M. Hačom sme pomáhali aj na lokalite Masné fleky na Veterlíne. Z paženej sondy spod závalu vanul intenzívny prievan. Do partie sa na krátke obdobie pridal aj Luboš Depeš. Veľmi aktívnym členom stále zostával M. Čahoj, s ktorým sme viedli prieskum na Lačniakových špárach.
Úspech na lokalite prišiel až 26.4.2003, kedy sa nám po odvalení jedného z balvanov podarilo objaviť chodbičku, ktorá sa ďalej rozširovala. Preto som ešte v ten deň obvolal všetkých členov a spolu sme naplánovali nočnú akciu. Prišlo vtedy tvrdé jadro speleokubu: Lubo Depeš, Marek Čahoj, Laco Molnár a Dominika Bilčíková. Chodbičku sme rozšírili, ale k prieniku nám zavadzal ešte jeden veľký blok. Definitívny prienik do nových častí jaskyne sme zrealizovali spolu s M. Čahojom 30.4.2003 o 21.00. Objavili sme jaskynné priestory v dĺžke 28 m. Na ich konci sa nachádza sienka nazvaná Medvedia kaverna. Po objave sme ešte pokračovali ďalej so sondážnymi prácami, no bez väčších úspechov.
Neskôr sa do klubu pridal Peter Halenár, Martin Kočkovský a potom aj Matej Zvonár. Začína sa písať nová história klubu, o tej ale možno nabudúce.
/Alexander Lačný/
Obr. 1. Pred vstupom do Čachtickej jaskyne v roku 1999. Zľava: J. Blaško, M. Griflík, B. Šmída a A. Lačný.
Obr. 2. Macocha – Moravský kras. Zľava: E. Kapucián, M. Audy, A. Lačný, M.Griflík a Z. Ágh.
Obr. 3. M. Lackovič v jaskyni Malá skala.
Obr. 4. Pred jaskyňou Slopy M. Lackovič so Zuzanou a Monikou.
Obr. 5. D. Bilčíková práve vychádza z Malej skaly.
Obr. 6. M. Čahoj v jaskyni Pri kríži.
Obr. 7. A. Lačný a M. Lackovič v jednej z malokarpatských jaskýň.
Obr. 8. M. Hačo a A. Lačný v Plaveckej jaskyni počas exkurzie.
