Orešanská sonda – druhá päťročnica úspešne za nami

Korozívny závrt pod názvom Orešanská sonda sa nachádza 200 m na sz. od občasnej vyvieračky neďaleko Rybárne (Kuchynsko-orešanský kras) na Dlhom vrchu. O závrte sa vedelo pravdepodobne dlhšie, pretože ho spomínajú už starší členovia OS Dolné Orešany. Nikdy však v závrte nesondovali.

Dňa 6. 11. 2004 lokalitu navštevuje M. Lackovič a ešte raz prútikuje možné voľné priestory. Výkopové práce na lokalite sa začínajú 20. 11. 2004, keď v zložení A. Lačný, M. Kočkovský a P. Neština odkrývame prvé vrstvy hliny, ílu a kamenných blokov (obr. 1). V hĺbke 10 m sa začínajú otvárať voľnejšie priestory a 15. 9. 2005 sa nám darí preniknúť do voľných častí.

Ako prvému sa to podarilo P. Halenárovi po rozšírení plazivky, za ktorou sa dostal do voľnejších priestorov, ktoré sme už dlhšie videli, no nikdy sa nám tam nepodarilo preplaziť. Celkovo bolo objavených asi 15 metrov nových priestorov, ktoré vedú k vyvieračke (Lačný, 2005). Chodbička sa končila sienkou s peknou kvapľovou výzdobou, výškou 2,5 m a šírkou asi 2 metre (obr. 2). Pre ďalší postup to bola výhoda, pretože sme mali kam ukladať vyťažený materiál. Hneď po objave sme v sienke začali sondovať do hĺbky. Indíciou boli vymyté kamene na jej dne (obr. 3). Naša predstava, ktorú neskôr potvrdil geofyzikálny a geologický prieskum, bola, že závrt leží na zlomovej poruche SZ-JV smeru (Lačný, 2011, 2012), kde na jv. od závrtu leží vyvieračka a na sz. tri menšie závrty. Cieľom od začiatku prieskumu bolo dostať sa do tohto systému. Do konca roka 2005 a následne do polovice roka 2006 prebiehali na dne sienky výkopové práce. Zahĺbili sme sa tu asi do hĺbky 2,5 m. Nestabilné časti bolo potrebné pažiť drevom (obr. 4). Priestor na kopanie sa postupne zužoval a na dne bolo málo vzduchu. To boli asi hlavné dôvody, prečo sa práce stávali menej atraktívnymi a my sme sa začali venovať iným lokalitám. Po výraznej komplikácii, keď sa začiatkom marca 2008 zosunula celá časť výdrevy, ktorá spájala povrch s objavenými časťami, jaskyňa prakticky zanikla. Vtedy sme si položili otázku, či ešte vôbec niekedy uvidíme voľné priestory jaskyne…

Nakoniec sa však odhodlávame voľné priestory spriechodniť, no poučení z minulosti namiesto výdrevy zabezpečíme úvodné časti do hĺbky 5,5 m betónovými skružami, ktoré nám pomohol zakúpiť obecný úrad Horné Orešany. Čistenie priestorov a osadenie skruží sa za pomoci jaskyniarov z okolitých skupín SSS realizovalo počas jaskyniarskeho zrazu Majdán-Jágerka 2008 (obr. 5). Po tejto akcii nasledovalo kompletné dočisťovanie asi 7 m hlbokej studne pod skružami, čo trvalo sporadicky takmer 3 roky.

Na jar 2011 sme opäť vo voľných priestoroch jaskyne. Po overení situácie v sienke zisťujeme, že aj spodná výdreva v najhlbších častiach je čiastočne zasypaná, a tak sa rozhodujeme, kam sústredíme ďalšie práce. Či budeme kopať stále vertikálne pod studňou, alebo začneme opäť pracovať v sienke. Prvá alternatíva sa nám zdá schodnejšia, pretože vedrá budeme ťažiť vertikálne na povrch bez medziskládky. Na pracovnej akcii v auguste 2013 sme zistili, že priestor pod komínom sa zužuje do veľmi úzkych častí. Zostala nám už iba posledná alternatíva, teda obnoviť práce v najhlbšom mieste jaskyne – objavenej sienke z roku 2005.

Na úvod bolo potrebné odstrániť zopár prekážok. Prvou bola nedostatočná cirkulácia vzduchu a s tým spojené bolesti hlavy a zadýchavanie. To sme vyriešili gumoplastovou rúrou vedúcou až na povrch, na ktorej dolnom konci je umiestnený kúpeľňový ventilátor, ktorý odsáva vydýchaný vzduch. Čerstvý vzduch prichádza cirkuláciou prirodzene z povrchu. Ďalším problémom bol obrovský zával nad miestom výkopov. Zaistili sme ho osadením masívnych oceľových konzol do pevnej skaly a položením karirohože nad konzoly. Posledným problémom bolo, že sme museli opäť pažiť minimálne jednu nestabilnú stranu sondy. Uvedomili sme si, že na takéto práce a najmä transport materiálu až na povrch komplikovanými plazivkami nemáme dostatok ľudí. Zvolili sme preto spoluprácu s J. Halamom (Speleoklub Minotaurus) a aj M. Velšmidom (OS Plavecké Podhradie). Okrem nich nám aktívne pomáhajú aj iní členovia OS Plavecké Podhradie a čiastočne aj Speleo Bratislava, a to najmä počas jaskyniarskych zrazov.

Začali sme tak neľahkú púť v závalových častiach, kde pažíme sondu impregnovanými doskami a lešenárskymi rúrkami. Dve časti sondy sú v pevnom masíve, jedna časť sa paží a ďalšia je, zdá sa, stabilný zával. Ťažba prebieha systémom lanoviek až ku studni (obr. 6), odkiaľ elektrický vrátok ťahá väčšie vedro až na povrch (obr. 7).

V auguste 2015 sme dosiahli hĺbku 20 m (obr. 8). Na dne sondy sa nachádzajú po celom profile už iba čisté, vodou vymyté balvany (obr. 9). Prievan zatiaľ nie je citeľný. Bude zaujímavé sledovať, v akých intervaloch a v akých ročných obdobiach sa sem dostáva voda. Zatiaľ sme ju tu nezaznamenali. Práve voda nás môže priviesť k voľnejším priestorom. Iba občasné zatápanie nám nebude prekážať vo výkopových prácach. Nevieme odhadnúť, koľko kubíkov bude potrebné ešte vyťažiť, no najdôležitejšie technické otázky týkajúce sa zabezpečenia sondy sme už vyriešili.

Od objavu voľných priestorov uplynie na jeseň roku 2015 desať rokov. Je preto dobré bilancovať našu aktivitu na lokalite. Orešanská sonda má v súčasnosti dĺžku 33 metrov a je hlboká 20 metrov (obr. 10). Od začatia výkopových prác sa tu uskutočnilo 83 pracovných akcií, nie vždy postupových, keďže časti jaskyne sme museli ešte raz znova odkopať. Aj napriek tomu je Orešanská sonda po Havranickej jaskyni pre skupinu významná tak z hľadiska speleologického výskumu, ako aj odpracovaných akcií. Už čoskoro by nás mohla obdarovať aspoň skromnejším objavom.

/Alexander Lačný/

Použitá literatúra

Lačný, A. 2005. Orešanská sonda. Spravodaj SSS, 36, 4, 34–35.

Lačný, A. 2011. Príspevok ku genéze krasu a jaskýň v Dlhom vrchu (Kuchynsko-orešanský kras, Malé Karpaty).Slovenský kras, 49/1, 57–76.

Lačný, A. 2012. Kuchynsko-orešanský kras (geológia, tektonika, hydrogeológia). Diplomová práca, PrifUK, 85 s.