Keď som bol chlapec a prišli dlhé zimné večery, a deti sa hrali okolo peci. A v izbe rozvoniaval lipový čas s vareným vínom a medom, starí drápali perie za stolom a hovorili a hovorili príbehy, novoty, čo bolo, čo bude a tak. Televízora a rádia nebolo, elektriny tiež. A keď už sa všetko povedalo a nikto si už na nič nespomenul, nastalo ticho a dedo zavelil: “Paľko, choď do komory a vytiahni jednu z tých troch kníh z bedni pod stolom”. A Paľko vytiahol a priniesol a podáva dedovi a teraz všetci stíchli naozaj, len ruky ticho pohybovali perím, a čaj stále rozvoniaval… Čítaj, povedal! A ja som začal čítať: „Keď budeš hľadať a nájdeš poklad, môžeš si zobrať toľko, koľko potrebuješ a ak si zoberieš viac, tak sa stane to, to a ono a všetko dokopy a bude to na nešťastie a tak a tak.“ A potom to začalo: „Na sv. Jána o piatej ráno tridsať krokov od lúky na Hutách stojí veľký strom a vrhá tieň, a keď dobre pozrieš, vidíš peň a pred ním priehlbeň a pod ňou je džbán plný dukátov a jeden zlatý svietnik, kde začneš kopať. Keď ho nájdeš musíš to a ono a nesmieť to a ono a tak…“ Alebo: „ na tom a tom kopci je vchod do jaskyne presne zasekaný a doňho presne vložený druhý kameň tak, že ho nevidíš. Keby si ho predsa našiel, dávaj veľký pozor, lebo sú tam nadstavené dva turecké meče a pohyblivá podlaha a gdo na ňu stúpi, toho rozsekajú. Najlepšie je, keď vezmeš veľké poleno a hádžeš ho pred sebou. Sú nadstavené na veľkého hada, ktorý tam býva. Ďalej je tam zlatý koč ukradnutý z plaveckého hradu a zlaté rímske busty vo výklenkoch po chodbe…a tak ďalej a ďalej.“ Všetci počúvali a počúvali s velikými očami, malí aj starí a čaj rozvoniaval a ruky sa pohybovali a už bol neskorý večer a nikomu sa nechcelo spať.
Potom prišla vojna a prišli Nemci a ja som bol veľký, a tak sme sa schovávali v horách, pred Nemcami. Cez leto to šlo i jesť bolo čo, ale keď napadol sneh, každú stopu vidieť, aj dym od ohňa. A piť sa musí aj jesť sa musí. Najlepšie sa zavŕtať do zeme a to sme aj robili. Aby nás nenašli, tak sme všelijako maskovali vchody do jaskýň, bunkrov, a stále sme menili miesto.
Neskôr som hľadal tie krajšie, ani nájsť som ich nemohol, tak boli zamaskované. Gróf Pálfy dal príkaz lesným robotníkom, že majú všetky jaskyne ktoré nájdu ucpať ba zamurovať, aby sa tam neschovávali pytliaci a všelijaká zberba. A tak jedni zahrabávali a druhí odhrabávali, pravdaže keď ich tí prví nevideli.
A tak začínali moje prvé jaskyniarske aktivity a to som o tom ani nevedel. Malé Karpaty slúžili za Rakúsko-Uhorska ako tranzit zbojníkom, dezertérom, prekliatym, svätým, proste všetkým, ktorých z akýchkoľvek dôvodov prenasledovali, keď v Rakúsach – Alpách utekalo sa do Karpát – Uhorska a opačne. Pravdaže pandúri a všelijakí pomocníci boli stále v pätách našim hosťom a tak museli často rýchlo zakopať čo ukradli, ak by to u nich našli, tak beda. A keď zakopali, tak si treba zapamätať, keď guľky za chrbtom lietali. A tak vznikli tie knihy, pre horšie časy. No a po vojne prišla rabovačka na pánskom. Grófa Pálfyho nebolo a na hrad vnikol ľud náš slovenský a čo nezobrali Nemci, zobrali Rusi a čo nezobrali Rusi kto asi? No proste v bašte plnej minerálov, pekne usporiadaných a označených, ktoré tam ešte Banič s Vajsáblovcami tiež nosili, nezostal kameň na kameni, a to neboli hocijaké kamene: geologický prieskum Malých Karpát (naše jaskynky zahrabané, odhrabané). Proste spúšť, ľudia sa s nimi hádzali ako po vojne.
V Malých Karpatoch sa ťažilo i zlato a všeličo, nie vo veľkom, ale ťažilo. Prišli komunisti, zoštátnili a začali sme spomínať, už veľkí, skúsení. Čo to boli tie knihy? Čo boli tie minerály v Smoleniciach na zámku? Čo robil vlastne Banič a Vajsáblovci? Objavili jaskyňu Driny, ale veď oni vlastne robili pre grófa Pálfyho geologický výskum (?). Možno. Vyzerá to tak. Čo tak pokračovať, ale ako? Hory sú štátne a vstup – vjazd autom zakázaný a odkryť – otvoriť jaskyňu – podzemie je často dlhá „banícka práca“, presun zeminy, to sa nedá nevšimnúť. A tak vlastne vzniká jaskyniarska skupina, oficiálne zaregistrovaná v Dolných Orešanoch na čele s Pavlom Nemčekom. Ako pokračovateľ Baniča, Vajsáblovcov a grófa Pálfyho, pôvodného majiteľa. A bolo tu povolenie vjazdu do CHKO Malých Karpát i povolenie oficiálne pracovať, kopať. I začalo sa pracovať, možnosti cestovať za hranice a reprezentovať Slovenskú speleologickú spoločnosť doma i vonku. Toho sme v podstate nevyužívali. Zamerali sme sa na naše Malé Karpaty a na naše malé ciele i keď profesionalizácie sme sa časom nemohli vyhnúť. Postupne vznikali ďalšie a ďalšie skupiny na Slovensku. Organizovali sa cvičenia, stretnutia, školenia atď. Dokonca pokusy spolupracovať s univerzitami a najmodernejšou technikou (Bratislavská skupina). Vznikol Spravodaj a systematické mapovanie atď. A o tom už netreba hovoriť, to máte v rukách milí priatelia (dovidenia).
/Rudolf Malacký – Dolné Orešany/
Vzadu: vedúci skupiny Pavol Nemček
Dole zľava: Miroslav Nemček, Bohuš Križan, Bohumil Kalný, Štefan Žák
Fotil: Jaroslav Dobšovič ( fotografia z jeho archívu – rok 1977 )
