Havranické tajomstvo

„I keď ju už skoro naskrze poznáme, predsa len v náznakoch sa môže človek dozvedieť, že v Havranej skale za veľkou jaskyňou s jazierkom je vchod zatarasený veľkým balvanom, za ktorým je strom (sic!) a pod tým stromom kľúč. Nuž a ten kľúč, to nie je obyčajný kľúč od brány, dózický alebo patentný, ale neobyčajný, tzv. zemský kľúč, čiže kniha so zažltnutými fóliami, na ktorých sú švabachom napísané zaklínacie a odklínacie formulky, ako: „Sezam otvor sa!“

A kto sa tej knihy zmocní….. o tom hádam už ani netreba hovoriť alebo písať. To si musí každý domyslieť sám. Alebo to aspoň naznačíme jedným slovom: šťastie.“

úryvok z legendy

 

Od dávnych dôb je Havranica a Havrania skala (Plavecký kras) opradená legendami o podzemných priestoroch skrývajúcich sa v útrobách tohto kopca. Dokonca sa spomína aj v dielach Jána Hollého či Ľudovíta Štúra.

Po 1. svetovej vojne, keď sa panské lesy otvorili verejnosti, ešte viac vzrástol záujem o hľadanie jaskýň. Ani nie tak kvôli samotným jaskyniam ako pokladom, ktoré sa tam mali nachádzať. Prvými známymi vtedy ešte „hľadačmi pokladov“ boli Imrich Vajsábel, Silvester a Alexander Valovci, ku ktorým sa neskôr pridali Štefan a Ján Baničovci, Alojz Vajsábel a J. Prudík. Tí v roku 1929, po prvýkrat začali systematicky hľadať jaskyňu, v ktorej sa mal nachádzať legendárny poklad. Nestalo sa tak však! Skúmanie jaskýň ich ale neprestalo baviť a vrhli sa na závrtový komín na vrchu Driny, kde sa neskôr objavila jaskyňa Driny, ktorá je ako jediná verejnosti sprístupnená na západnom Slovensku.

Aj ďalšie generácie jaskyniarov sa snažili objasniť toto tajomstvo, vždy však o čosi múdrejší a poučení zo skúsenosti predchádzajúcej generácie.

O Havranicu a Havraniu skalu sme sa začali zaujímať v roku 2001 aj my. Popudom bola diera, z ktorej sa v zimných mesiacoch intenzívne parilo. Ukázal nám ju Miloš Hačo a nazvali sme ju Lačniakovými špárami. Dôvodom na pomenovanie bola situácia, kedy ma pri prieskume úzkeho vchodu zavalilo zopár kameňov. Po skončení mojej základnej vojenskej služby sa koncom apríla roku 2002 vraciame k tejto diere a začíname s výkopovými prácami. Zisťujeme, že jaskyňa je založená na pukline smerujúcej na sever. Na výkopových prácach v tom čase sa nemalou mierou podieľali aj Dominika Bilčíková, Matej Lackovič, Laco Molnár, či Marek Čahoj. Trvalo približne rok a 30 akcií, aby nás jaskynka pustila do svojich útrob. Stalo sa tak 30.4.2003, kedy sme spolu s Marekom Čahojom objavili prvých 20 metrov jaskyne. Objav bol zakončený sienkou. Vtedy pre nás nebolo jasné pokračovanie. Indíciou nám bol iba intenzívny prievan, ktorý vychádzal zo závalu. Počas sondážnych prác nachádzame aj väčšie množstvá netopierych kostí.

Neskôr sa presúvame do jaskynky nazvanej Spodný meander, nachádzajúcej sa o pár metrov nižšie. Začíname tu kopať a veríme, že je spojená s Lačniakovými špárami. O práce v Spodnom meandri sa najviac zaslúžil Peter Halenár, ktorý spolu s Matejom Lackovičom v novembri 2003 naprútikovali aj možný jaskynný systém.

V roku 2004 sa taktiež venujeme Spodnému meandru, kde počas jednej akcie objavujeme menšiu chodbičku, ktorá je však zasintrená.

Stále sa nám legendárnu Havranickú jaskyňu nedarilo objaviť!

Veľká eufória nastáva, keď nám v máji 2004 Igor Fillo, člen bratislavskej skupiny ukazuje jaskynku, ktorá sa nachádza pod Havranicou zo strany od Smolenického zámku. Pred jaskyňou sa nachádzala vyťažená kopa a bol v nej slabší prievan. Boli sme plní nadšenia, že sme pravdepodobne objavili Havranickú jaskyňu a preto ju od týchto chvíľ začíname značiť takto aj do technických denníkov (pozn. – Po objavení Havranickej jaskyne sa premenovala na Havranickú jaskyňu II.). Okolie jaskyne bolo tiež veľmi zaujímavé. Nachádzali sa tu totiž desiatky takzvaných vápenných jám. Z histórie sa dozvedáme, že tieto jamy sa používali na ťaženie vápenca a jeho následné vypaľovanie. To sa používalo na stavbu Smolenického hradu, na ktorého základoch je dnes postavený Smolenický zámok. Preto možno jaskyňa slúžila v minulosti ako skrýša.

Začíname teda s výkopovými prácami. Zúčastňuje sa ich spolu so mnou aj Marek Čahoj, Peter Halenár a nová posila z Vrbového – Martin Kočkovský. Pri sondážnych prácach sa stretávame s úplným zasintrením chodbičky, ktoré sa ťažko odstreľuje a seká. Práce načas zastavujeme.

Situácia sa však zmenila, keď mi Miloš Hačo zavolal na začiatku septembtra 2004, že našiel pamätníka, ktorý mu potvrdil, že údajná Havranická jaskyňa leží priamo na turistickom chodníku v pukline, odkiaľ vychádza studený prievan. Zaujímavosťou však je, že už generácie jaskyniarov si kládlo otázku: „Prečo by som tam mal ísť sondovať. Veď určite tu niekto predo mnou bol, veď je to priamo na chodníku a určite ide iba o puklinu spojenú s jaskyňou v Havranej skale.“ Presne toto rezonovalo v hlave mne a aj Petrovi Halenárovi, Milošovi Hačovi a Martinovi Kočkovskému, keď sme po neúspešnej akcií v Spodnom meandri išli skúsiť zasondovať do pukliny na chodníku. Hovorili sme si, že aspoň vyvrátime alebo potvrdíme túto legendu.Približne po dvoch hodinách kopania, zväčša hliny, kamenia a rôzneho odpadu po turistoch Peter Halenár nachádza úzky otvor v ľavej strane pukliny, kde po vhodení kameňa, kameň letí voľne niekam dole. Skromne odhadujeme tak 3 metre. V ceste dopredu bránil väčší balvan, presviedčame Petra, aby sa vykašľal na puklinu a sondoval stále dopredu. Neskôr vychádza na povrch. Ja sa idem ešte pozrieť na možné pokračovanie vpredu, no voľná puklinka medzi kameňmi aj mňa evokuje. Darí sa mi vytiahnuť veľký balvan a za pomoci Miloša, ktorý ho po častiach rozbíja, môžem opäť nazrieť kúsok dovnútra. Nič významné však nevidím, iba keď som uvoľnil väčší balvan, padá niekam nižšie ako vidím. Po pár minútach som tam. Zostupujem širším komínom do väčšej siene s kvapľovou výzdobou. Na stene si však všímam nejakú značku namaľovanú modrou farbou a starou plechovkou. Hlavou mi preblesklo: „Sme tu, v Havranickej jaskyni!“ Po chvíli prichádza dolu aj Peter, porozhliadame sa po sienke a Peter na konci jaskyne nachádza menšiu chodbičku. Tá je špirálovito točená – presne ako v povesti. No a nakoniec nás čaká prekvapenie v podobe koncového dómu, ktorý nás očaril svojou krásou, podobajúcemu sa tomu, ktorý sme si už dávnejšie predstavovali vo svojich snoch a predstavách. V dóme sú taktiež hĺbené aj dve sondy, nevedno kým, možno aj niekým, kto tam hľadal veľký poklad. Neskôr zostupujú do jaskyne aj Miloš Hačo a Martin Kočkovský. Miloš zisťuje, že v dóme sa niekedy nachádzali aj menšie sintrové jazierka, ktoré však kopači zasypali. To takisto potvrdzuje, že legendárna Havranická jaskyňa bola dňa 18.9.2004 o 18:00 znovu objavená za približne 2 hodiny!

A neznalý človek by sa opýtal, načo bolo tých 40 akcií, keď vám stačili iba dve hodiny na prienik? No a ja by som mu na to odpovedal, že verím v to, že jaskyne sú ako tajomné bytosti, ktoré sami rozhodujú, koho dnu pustia a koho nie. Treba si ich zaslúžiť, aj tie naše, menšie – malokarpatské a myslím si, že práve my sme sa venovali Havranej skale azda najviac zo všetkých a preto práve nás po dlhšom čase Havranická jaskyňa pustila do svojich útrob, aby sme mohli obdivovať jej krásu. Za túto ťažkú a namáhavú prácu pri akciách na Havraniu skalu by som sa rád poďakoval aj ľudom, ktorí sa síce objavu nezúčastnili, ale zaslúžia si ho takisto ako my. Sú nimi Marek Čahoj a Ľuboš Brník.

Po objave začíname rozmýšľať nad ďalšími postupmi v jaskyni. Ako najschodnejší považujeme prienik cez sintrovú výplň popri strope a pravej strane.

Koncom roka sa však presúvame na inú lokalitu do nižšie položeného Kuchynsko – orešanského krasu.

Počas nasledujúceho roka sa mi do rúk dostáva list od Ing. Bránskeho adresovaný múzeu jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.

Osobne som sa s Ing. Bránskym stretol niekedy v roku 2003 ešte pred znovuobjavením Havranickej jaskyne. Záhadne jaskyňu nenazýva Havranickou, ale Havranoskalskou, čo je logickejšie, pretože jaskyňa sa skutočne nachádza na Havranej skale. Neprikladal som tomu veľký význam, ale vtedy mi polohu jaskyne z nejakého dôvodu nepovedal!

Po objavení Havranickej jaskyne som si myslel, že tajomstvo je odhalené. Po prečítaní listu začínam troška váhať. Ing. Bránsky popisuje južnú stranu, čiže stranu k Smolenickému zámku. Popisuje v ňom teda inú lokalizáciu vchodu a to údajným závrtom nachádzajúcim sa pod puklinovou jaskyňou na Havranej skale. Z listu sa ďalej dozvedám, že na jar roku 1945 po skončení 2. svetovej sa snažili ako mladí chlapci podľa jeho tvrdení dostať do tohto odkrytého otvoru. Znemožnil im to však strašný pach mŕtvol padlých nemeckých vojakov. Počas vojny bola Havrania skala dôležitým strategickým bodom a Nemci tu mali vysekané opevnenia do skál. Neubránili sa však postupujúcej Červenej armáde, ktorá Havraniu skalu zasypala spŕškou rakiet z kaťuší. V rokoch 1946 a 1947 už popisovaný závrt nenašli.

Preto mi v hlave stále rezonuje jedna otázka. Može sa aj na južnej strane nachadzať ešte ďalšia jaskyňa? V jednom mieste skutočne spod skál vanie studený prievan. Môže však ísť aj o zasypaný pôvodný vchod do už znovuobjavenej Havranickej jaskyne.

/Alexander Lačný/

 

Foto: